Život pred 2000 rokmi bol takmer taký istý ako dnes - 2. časť

Čo sa týka daní, tak rímsky občan zil takmer ako v raji. Nemusel platiť nijaké priame dane. Rímsky štát si to mohol dovoliť. Namiesto svojich občanov vykorisťoval Rím svoje provincie. Akému hnevu a rozhorčeniu boli rímski vyberači daní vystavení, vidno z toho, že v prvom storočí pred naším letopočtom bolo len v malej Ázii zabitých viac ako 80 000. Provincia Galia viackrát povstala proti Rímu v snahe zbaviť sa platenia vysokých daní. Rímski politici už oddávna uprednostňovali vlastnú klientelu a dane uvaľovali len na provincie.
Je až zarážajúce, aká veľká je podobnosť medzi antickými a dnešnými olympiádami. Pri vykopávkach v gréckej Olympii sa okrem iného našlo niekoľko stĺpov. Na jednom z nich bol obraz najvyššieho starogréckeho boha Dia a pod ním stál apelujúci nápis: “Sviatok olympiády je sviatkom športu a nie peňazí”.
Táto veta sa objavuje veľmi často aj v slávnostných rečiach rečníkov počas moderných olympijských hier. Dnes, ako aj vtedy, ju však len málokto berie vážne.
Aj po antických olympiádach sa víťaz stal hmotne zabezpečený a mohol ísť do “penzie”. Bol “ozdobou” svojho rodiska, obsypali ho darmi, dostal hodnotné ceny, penziu a neraz bol oslobodený aj od platenia daní. Občas víťazi predali za vysokú sumu aj svoj vavrínový veniec niekomu, kto sa ním chcel pýšiť. Olympijskí víťazi v antike dostávali štartovné prémie za účasť v poolympijských pretekoch, ktoré poriadali mnohé mestá a niektorí prijali za adekvátny obnos ponuku žiť v nejakom inom meste, ktoré sa tak mohlo pochváliť, že má olympijského víťaza.     
Asi si vieme predstaviť, že mnohí obyvatelia miest pred 2000 rokmi srdcervúco lamentovali nad úpadkom mravov a morálky. Aj tento fenomén je večným rituálom ľudstva. Je známe, že aj grécky filozof Sokrates (470 – 399) podporil svojím známym príspevkom už celé tisícročia trvajúcu lamentačnú kritiku spoločenskej morálky: “Naša mládež miluje luxus. Má zlú výchovu, neuctí si autoritu a nemá rešpekt pred starými.”
Nič nové sa od čias antického Ríma neudialo ani v oblasti sexuality. V meste na rieke Tiber bola sexualita takmer verejná záležitosť a telesná rozkoš sa nepokladala za odsúdeniahodnú, ale pokladala sa za legitimný zdroj radosti a za základ zdravia.
Dielo “Umenie milovať” s podrobnými radami a odporúčaniami, ako si treba vedieť získať ženy, napísal sám veľký rímsky básnik Ovídius (43 pr. n. l. – 17). Stalo sa bestsellerom. Na vázach, reliefoch, maľbách, nástenných maľbách boli znázornené všetky možné druhy pohlavného aktu – raz realistickým spôsobom, inokedy zas karikaturisticky prehnane. V starom Ríme to bola najnormálnejšia vec a nikto sa nad tým nepohoršoval. Z tohto pohľadu bola rímska antika voči sexualite ešte liberálnejšia ako dnešná epocha. Na prvý pohľad sa preto zdá, že tolerancia voči sexualite v priebehu 2000 rokov poklesla. To však nie je pravda. Zásadne sa v tomto smere nič nezmenilo. Možno to vyjadriť tak, že imperatívy morálky v priebehu času rotujú. Čo bolo v jednej epoche zakázané a nemorálne, bolo v inej epoche normálne alebo aspoň sa to tolerovalo. V antike napríklad bola veľmi rozšírená homosexualita a mnohí učitelia a majstri (medzi nimi aj takí známi ako Platón) mali homosexuálne vzťahy so svojimi žiakmi; zákon to dovoľoval s mladíkmi vo veku od 12 – 18 rokov.
Dnes takým sklonom hovoríme patologická pedofília a zákon ju trestá. Sexuálna morálka sa mení zhruba každých 50 až 100 rokov. Čo sa nemení nikdy, to je záujem o sexualitu.  
Prastará je aj predstava, ktorú mala o sebe každá momentálna civilizácia: Pokladala sa za vrcholový bod ľudského vývoja a či za jeho konečný cieľ. Zvlášť panovníci a vládcovia veľkých ríší, ako rímskej, nemeckej (za Hitlera), Sovietskeho zväzu, USA, sa snažili o ovládnutie sveta a nevedeli si predstaviť, že ich ríše sa raz rozpadnú. Zánik rímskej i sovietskej ríše sme už zažili. Zánik USA si v súčasnosti nikto nevie predstaviť, no jedného dňa zmizne z mapy aj táto mocnosť.
Pre historika Joachima Hofmanna spočíva práve v tejto zákonitosti najelementárnejšia dogma svetovej histórie. Ide o to, že všetky spoločnosti trpia na fluktuáciu svojej moci; to znamená, že štátne útvary nedosiahnu nikdy stav dlhotrvajúcej konštantnej stability. Vždy, v ktoromkoľvek časovom bode dejín, existujú štáty, ktorých krivka politicko-ekonomickej úspešnosti buď kulminuje alebo sa pohybuje hore ku kulminácii, prípadne klesá od nej nadol. Nijaký štát sa nemôže v kulminačnom bode tejto krivky držať extrémne dlho. Niekedy musí prisť moment, že jeho energia a rezervy sú vyčerpané a sa spotrebujú. V takej situácii sa buď rozpadne alebo upadne do bezvýznamnosti, eventuálne ho pohltí iný štát. Z pohľadu fyziky je možné povedať, že každý štát je ako otvorený fyzikálny systém a do otvorených systémov neustále vnikajú vonkajšie aspekty a ho permanentne ovplyvňujú a menia.
Samozrejme, že štáty sú ako dravce, ktoré súperia o korisť, a preto to neraz nerobia s diplomaciou a v kooperácii, ale zároveň aj ako dravce pazúrmi a zubami. Z toho vyplýva smutné resumé: Trvalý mier na svete nie je možný. Pokiaľ budú ľudia, budú aj vojny.
V záverečnej úvahe môžeme konštatovať, že podstata spoločností, vytvorených homo sapiensom ostáva stále rovnaká. V priebehu histórie sa mení len jej vonkajší obal, jej forma a jej konkrétny prejav. Povedzme si niekoľko príkladov:

a.    Móda sa mení. Menili sa klobúky, menila sa dĺžka sukní, menila sa šírka nohavíc. Čo sa však nemenilo nikdy, to je záľuba a nadšenie človeka pre módu.

b.    Menil sa stupeň blahobytu. Od čias antiky narástol mnohonásobne. Nezmenila sa však nespokojnosť človeka. Je večným nespokojencom. Nikdy mu nešlo o to, aby dosiahol istú mieru blahobytu, ale o to, aby bol neustále bohatší, ako bol v minulosti a aby v každom prípade mal viac než má jeho sused. Ani tento jeho “pud” či impulz sa nikdy nezmení.

c.    Zmenili sa aj dopravné prostriedky. Voľakedy to bol len kôň, neskôr koč, potom auto. Nezmenil sa však vzrušujúci pocit, ktorý u človeka vyvoláva pohyb a rýchlosť. Človek trpí ošiaľom z rýchlosti a chce, aby rýchlosť jeho pohybu bola čoraz vyššia.

d.    Menil sa aj spôsob sprostredkovávania informácií. V dávnych dobách slúžili ako centrála informácií také miesta ako grécka agora či rímske Forum Romanum. Informácie sa tam odovzdávali ústne. Neskôr človeka informovali knihy a noviny, potom prišiel vynález telefónu, telegrafu, rádia a dnes je tu už všetky informácie globalizujúci internet. No nezmenil sa neukojiteľný hlad človeka po informáciách.

Beh sveta a jeho evolúcia nám bude prinášať čoraz úžasnejšie objavy a náš život sa už v nie veľmi vzdialenej budúcnosti nepredstaviteľne zmení (v 5. knihe z mojej edície o kozme, MAGICKÝ SVET ZAJTRAJŠKA, ktorá vyšla v roku 2001, hovorím aj o tom, ako bude náš svet vyzerať v rokoch 2020 až 2030 v najrôznejších úrovniach svojej existencie). Napriek tomu ostane jeho vnútorná podstata taká istá. Nedôvera, závisť a nenávisť bude existovať ďalej, práve tak, ako exitovala aj pred 2000 rokmi a existuje už tak dlho, odkedy existuje patriarchát - a to je najväčšie nešťastie ľudstva.

KONIEC