Život pred 2000 rokmi bol takmer taký istý ako dnes - 1. časť

Nám sa zdá, že svet sa za uplynulých 60 rokov zmenil doslova na nepoznanie. Ako potom asi musel vyzerať pred nejakými 2000 rokmi? Podľa toho musel byť nesmierne odlišný od nášho dnešného sveta. V ďalšom sa pokúsim ukázať, že to tak vôbec nebolo a že oba, časove od seba tak veľmi vzdialené svety boli v mnohom veľmi podobné, ba možno povedať, že vo svojich základných štruktúrach boli identické. 

Položme si preto hypotetickú otázku: Dokázali by sme prežiť, keby sme sa “časovým tunelom” odrazu ocitli v minulosti spred 2000 rokov? Som presvedčený, že áno. Pochopiteľne, že by sme potrebovali istý čas na to, aby sme si zvykli na nové pomery, na inú organizáciu dňa, na iné pravidlá “hry”, na inú techniku. No za všetkým tým by sme našli spoločného menovateľa všetkých variácií fenoménu ľudského života, ktorý platí vždy, pokiaľ ľudstvo bude existovať. Na prvý pohľad vyzeral svet pred 2000 rokmi zaiste inakšie ako dnes. To vieme všetci. 

Rímska ríša sa blížila k vrcholu svojej moci. Ľudia verili na množstvo bohov, z ktorých každý bol na niečo dobrý a príslušný pre niečo iné. Keď v ďalekej provincii, menom Judea, akýsi potulný kazateľ, menom Jošua (Ježiš), začal hlásať vieru len v jediného boha, nikto si nevedel predstaviť, že táto viera zanedlho porazí tradičné mnohobožstvo Rimanov. 

V Ríme pulzoval život práve tak, ako aj dnes. Mesto malo približne milión obyvateľov a pri pozornom a hĺbavom pohľade na dynamiku jeho diania sa nám odhalia prekvapujúce paralely s naším súčasným životom. Neexistovalo síce elektrické osvetlenie, po uliciach nebehali autá, neboli noviny ani telefóny, ale väčšina ľudí bývala vo viacposchodových domoch v nájme, práve tak ako aj dnes. Cisár Augustus obmedzil ich výšku na 20 metrov, čo je aj dnes typické pre naše veľkomestá. Prevažná časť bytov bola malá a tmavá. Byty chudobných boli na uliciach s veľkou premávkou. Už od skorého rána boli preplnené a hlučné. Pekárski učni ponúkali už pred východom slnka prenikavým hlasom chlieb a pečivo. Pastieri z okolia sa predbiehali jeden pred druhým vo vychvaľovaní svojho mlieka a vajec, pričom nešetrili intenzitou svojho hlasu. Remeselníci robili náramný lomoz svojimi kladivami, ktorými udierali na najrôznejšie predmety a výrobky. Ulicami premávali stovky záprahov s tovarmi, čo dodatočne zvyšovalo už aj tak veľký hluk, do ktorého sa miešal krik zamestnancov Kolosea či Circusu Maxima, ktorí oznamovali program najbližších hier a pretekov. Hlasy kupujúcich, opitých a veseliacich sa ľudí prepožičiavali hluku ešte ďalší dodatočný rozmer.

Ani vo večerných a nočných hodinách sa hluk na uliciach nezmenšoval. Vtedy po nich rachotili ťažké nákladné káry, naložené drevom a kameňami, ktoré boli potrebné ako stavebný materiál pre početné stavby v Ríme. Nákladné káry mali cez deň zakázaný vstup do mesta. Na spiatočnej ceste odvážali zem, ktorá sa vykopala na stavbách. Ako vidíme, možno povedať, že ulice antického Ríma boli práve také hlučné, ako aj ulice dnešných veľkomiest. Okrem toho aj vtedy – tak ako dnes – bol veľmi aktuálny iný veľkomestský problém –  prehnane vysoké nájomné. Kto v Ríme hľadal byt, musel byť ochotný platiť za neho veľa peňazí. Rímsky básnik Juvenal (60 – 140) hovorí: “Ak sa dokážeš zrieknuť návštev v cirkusoch, môžeš si kúpiť dom v Sore, Fabraterii či Frusine (dediny v okolí starého Ríma) za tú istú ročnú sumu, ktorú platíš ako nájomné za nejakú temnú malú dieru v Ríme, ktorú hrdo nazývaš bytom.” 

V okolitých dedinách nebolo lacnejšie len bývanie, ale aj živobytie. Za to sa však človek, ktorý tam žil, musel uspokojiť s oveľa nižšou ponukou zábavy. Tam nevidel žiadne boje gladiátorov, žiadne zápasy s divokými zvermi, žiadne preteky a nemohol navštevovať divadelné predstavenia. Čosi také bolo len vo veľkomestách. Život na dedine mal pomalý a nudný rytmus. Ani v tom sa až dodnes nič nezmenilo. 

Juvenal sa sťažuje: “Drahý je život, drahé sú žalúdky tvojich otrokov a drahý je skromný obed v rímskom hostinci.” Na vidieku sa mohlo jesť z lacných hlinených nádob, v Ríme to znamenalo posmech. Drahú tógu nemusel na vidieku nosiť nikto a nemusel ju ani vlastniť. V Ríme však bola dokonca predpisom, ak niekto chcel ísť do divadla. Ctižiadosť a závisť hnala ľudí v meste k tomu, aby sa navzájom predbiehali v tom, kto si čo môže dovoliť. Pritom nejeden žil nad svoje pomery a vysoko sa zadĺžil. Ani v tom sa vtedajší ľudia nelíšili od dnešných.

Aj vtedy existovali – práve tak ako aj dnes – enormne veľké sociálne rozdiely. Boli ľudia, ktorí nemali ani deravý groš a žili z podpory štátu a z milodarov. Iní zas plávali v  bohatstve a peniazoch, robili hostiny a zábavy, kupovali si najdrahšie prestížne objekty ako luxusné zdobené koče, potiahnuté striebrom a ťahané viacerými drahými koňmi. Kapitál, ktorý mali navyše, investovali do výnosných obchodov. Veľmi lukratívnou investíciou bola napríklad stavba nájomných domov. Aj vtedy sa na takých stavbách podvádzalo a “fušovalo” z dôvodu docielenia čo najväčších ziskov. Neraz sa preto stalo, že také domy, kde už bývali za vysoké nájomné nájomníci, sa zrútili. A tak ani v tomto smere nie je dnes nič nové pod slnkom, stačí, keď si spomenieme napríklad na posledné veľké zemetrasenie v Turecku, kde protizákonné šetrenie s materiálom i s jeho kvalitou, bolo spoluzodpovedné za tisícky mŕtvych. 

V starom Ríme síce za taký prečin hrozil zodpovednému architektovi trest smrti, no aj vtedy, práve tak ako aj dnes, sa v takom prípade použil osvedčený prostriedok: podplácanie a korupcia. Preto vo väčšine prípadov drakonický trest popravy napokon nebol realizovaný. Korupcia existuje už tisícročia a hoci sa prísne potláčala, existuje, ako vieme, až do dnešných dní a niet veľkej nádeje, že by v dohľadnom čase zmizla z nášho správania. Ani v cisárskom Ríme to neboli vždy len peniaze, ktorými sa podplácalo. Veľmi často to boli mladé krásne devy, ktoré slúžili ako vhodný prostriedok “urobenie služby”. Dnes sú to Callgirls, ktoré sa ponúknu obchodnému partnerovi ako ekvivalent za istú láskavosť.

Markus Tulius Cicero sa v tejto súvislosti už pred 2000 rokmi sťažoval, že najnovšie sudcov nepodplácajú len peniazmi, ale aj istými službami pekných mladých dievčat a chlapcov. Korupcia kvitla aj v menšom rozsahu. Nebolo ničím neobvyklým, ak si politici kupovali hlasy voličov za pomerne nízke protihodnoty.