Život na Zemi vznikol len vďaka smrtiacemu ultrafialovému žiareniu Slnka

Znie to ako obrovský paradox: Niečo čo je smrtiace a či smrtonosné, napriek tomu práve to však umožnilo nejakým spôsobom vznik života na našej planéte! Uf-žiarenie je pre všetky organizmy, ktoré sú vytvorené na základe proteínov životu nebezpečné. V pôvodnej zemskej atmosfére však bola potrebná práve táto zložka slnečného žiarenia. Inakšie by život v tej forme, ako sa neskôr vyvinul, nebol býval možný. Len uf-žiarenie má schopnosť dodávať práve takú energiu, aby sa anorganické väzby existujúce v pôvodnej atmosfére mohli ztaviť na makromolekuly, ktoré sa potom oveľa neskôr stali "stavebnicovými kockami" pre fascinujúcu "stavebnicu života" - pre živé, už sa reprodukujúce mikroorganizmy.

Slnečné uf-žiarenie dopadalo takmer neobmedzene na povrch mladej Zeme, a tým aj  na povrch pra-oceánov. To malo za následok dva protichodné fenomény. Molekuly metánu, kysličníka uhličitého a amoniaka, ako aj niekoľké ďalšie jednoduché chemické spojenia sa nachádzali nielen v atmosfére, ale aj v morskej vode. Do vody, ktorá obsahovala tieto molekuly, prenikalo uf-žiarenie minimálne do hĺbky niekoľkých metrov.

V tejto vrstve spôsobovala jeho energia to, že zmienené molekuly sa spájali k väčším komplexnejším molekulám. Avšak to iste žiarenie spôsobilo krátko potom, ako vznikli to, že sa rozložili opäť na pôvodné zložky.

Tento zvláštny fenomén je názorným príkladom toho, ako isté progresívne procesy môžu skončiť aj v slepej uličke evolúcie. V prípade evolúcie na našej planéte sa to však našťastie pre nás, nestalo. Fakt, že sa to neudialo a že vývoj v tomto mimoriadne dôležitom a rozhodujúcom bode mohol napredovať ďalej, bol umožnený na základe dvoch faktorov.

V prvom rade, ako som už uviedol, sa skladanie a rozkladanie spomínaných molekúl odohrávalo vo vrstve vody v blízkosti hladiny oceánov, ktorá mohla mať hrúbku nejakých desať metrov. Vo väčších hĺbkach už slnečné uf-žiarenie nemalo dosť energie na to, aby mohlo molekuly rozkladať. To bola veľká príležitosť pre trvalú stabilitu molekúl, ktoré toto žiarenie ztavilo. Ak sa im totiž hneď podarilo dostať do väčšej hĺbky, tak si mohli zachovať ďalšiu existenciu. To sa aj udialo s nepatrným množstvom z nich. Vo vode vždy existujú turbulencie a premiešavanie jej jednotlivých vrstiev. To zaručilo transport istého počtu týchto veľkých molekúl do väčších hĺbok. Takto sa v priebehu dlhých časov neustále zvyšoval počet komplexných veľkých molekúl, potrebných pre vznik prvých buniek, základu všetkého života na Zemi. 

O druhom spomenutom faktore budem hovoriť v ďalšom článku.