Najkomplexnejšia štruktúra - mozog
Ľudský mozog je podľa nášho súčasného poznania najkomplexnejšia štruktúra v univerze - v každom prípade v tých jeho štruktúrach, ktoré dosiaľ boli prístupné nášmu pozorovaniu. Je to však skutočne tak? Neplatí také tvrdenie len pre naše vedomie? V mojej knihe KOZMOS, DUCH A VEDOMIE som uviedol hypotézu možnej existencie nášho vedomia mimo mozgu. Ak by tomu bolo tak, potom samotná hmota mozgu nie je ničím mimoriadnym, ale čímsi jednoduchým a je vyslovene len stereotypným hmotným konglomerátom, huspeninovej formy. Mozog je len jednotvárna a homogénna sivá hmota a napríklad zloženie srdca či žalúdka, je oveľa rôznorodejšie a fascinujúcejšie.
Mozog, to sú v podstate len celkom obyčajné a rovnako vyzerajúce buňky, menom neuróny, ktoré sú navzájom poprepájané milónmi rovnakých spojení, ktoré nazývame dendrity. Ide tu o akúsi analógiu k elektrickým obvodom, kde množstvo elektrických vodičov vedie k systému tranzistorov. V podstate možno povedať, že mozog je obrovská džungla elektrických obvodov, ktorými neprestajne bežia enormné množstvá elektrických impulzov, miniatúrnej intenzity.
Všetko to komplexné a komplikované, čo vidíme, vnímame, počujeme, voniame, pozorujeme a reflektujeme, teda to, čo je pre nás vonkajší svet, tak ako sa nám vo svojej úžasnej pestrosti vizualizuje, ale aj náš vnútorný život, to vzniká až v našom vedomí.
Aristoteles učil, že mozog slúži len k chladeniu krvi a že nemá nič spoločné s vedomím.
Profeser Lorber a jeho pacienti bez mozgov
Lekár, profesor John Lorber, pracovník Shefffield univerzity, v roku 1982 nechcel veriť vlastným očiam, keď pri vyšetrovaní jedného pacienta s úžasom zistil, že nemá prakticky žiadny mozog. Išlo pritom o inteligentného študenta matematiky na vysokej škole.
Veda tu stojí bezradne pred veľkým mystériom, lebo nejde o žiadny výnimočný prípad. Všeobecne má mozgová kôra hrúbku asi štyri centimetre. U zmieneného študenta to nebolo ani pol milimetra. Lorber odhadol hmotnosť jeho mozgu na desať dekagramov, pričom mozog mužov má hmotnosť okolo 1,3 kilogramu.
Takýto stav mozgu znamená podľa klasickej medicíny smrť už po niekoľkých týždňoch života každého novonarodeného! Študent však viedol normálny život a ukončil svoje matematické štúdium úspešne.
V roku 1970 zomrel v New Yorku istý 35-ročný muž. Pracoval ako stavebný robotník. Medzi priateľmi bol veľmi obľúbený. Po jeho predčasnej smrti bola vykonaná autopsia a lekári museli s úžasom zistiť, že v jeho hlave nebol prakticky nijaký mozog. V odbornom časopise Magazin Developmental Medicine and Child Neurology opisuje Lorber prípad dvoch detí, ktoré sa narodili bez kortexu - sivej mozgovej
kôry.
Napriek všetkým negatívnym prognózam sa až do piateho roku života vyvíjali normálne, keď po chorobe nečakane zomreli. Profesor Lorber identifikoval v priebehu rokov mnoho ďalších ľudí, ktorí mali extrémne malý kortex, avšak napriek tomu sa ich intelektuálna kvalita v ničom neodlišovala od intelektu normálnych ľudí. Niektorí z nich dokonca preukazateľne nemali žiadny mozog, ale v rámci testov dosiahli IQ v hodnote až do 120 bodov.
Vedomie je informačné pole
V mojich dávnejších publikáciách som uviedol moje presvedčenie, že vedomie má charakter informačného poľa. Je analogické napr. gravitačnému poľu, ktoré má okolo seba každé hmotné teleso, akejkoľvek veľkosti, a tým ho má aj každa molekula, každý atóm. Také gravitačné pole siaha fakticky až do nekonečna, a to každé jednotlivé pole každého hmotného objektu v kozme. Aj vedomie je podobným poľom a preto je so všetkým, čo existuje, prepojené a spojené. Na základe takej hypotézy možno potom o našej pamäti povedať - v protiklade ku klasickým teóriám - že všetko to, čo si pamätáme, nie je niekde v mozgu trvale uložené, v akýchsi jednotlivých priečinkoch, ale, že naše pamäťové informácie majú vlastnosti poľa a že ich vždy vtedy, keď ich privolávame(keď sa snažíme na niečo rozpamätať)nanovo vytvárame. Z toho ale logicky vyplýva, že nie vždy dokážeme vytvoriť v našom vedomostnom poli práve tú vlnovú kombináciu, ktorá odpovedá tej-ktorej informácii našej pamäti. Práve táto skutočnosť podporuje našu hypotézu, lebo vieme zo skúsenosti, že naša pamäť občas zlyhá a na niečo si niekedy nevieme spomenúť. Keby to tak nebolo, tak by to bol argument pre to, že naša pamäť funguje ako sklad, kde je natrvalo všetko uložene a máme k tomu prístup vždy a za každých okolností.
Časopriestor vedomia
Na tomto mieste uvediem ešte fakt, ktorý som podrobne opísal v mojej knihe ČASOPRIESTOR VEDOMIA, publikovanej v cudzine, že naše vedomie má mikroskopické rozmery a že preto nie je veľké, úplne v protiklade k nášmu telu, ktoré má makroskopické dimenzie a nie je ničím iným, ako mašinou, ktorá pomáha vedomiu robiť skúsenosti a zbierať informácie vo viditeľnom svete hmoty. Vedomie potom vysiela impulzy do makroskopickej reality, a je tak motorom evolúcie v spolupráci s hmotou.
Na záver krátky úryvok z mojej knihy ČASOPRIESTOR VEDOMIA:
Nositeľom nášho ducha sú elektróny, ktoré sú v každom atóme nášho tela. O elektróne sa všeobecne vie len veľmi málo. Ako žiaci sme sa učili, že je najmenšou časticou hmoty a že obieha okolo jadra atómu. Z pohľadu mechanickej fyziky sa zdalo vysvetlenie funkcie elektrónu jednoduché a logické. Mal byť malou jednotkou hmoty, ktorá obieha jadro atómu, podobne ako obiehajú planéty naše Slnko. Elektrón je v podstate - v tomto zmysle - podobne ako aj naša planéta, presne definovanou hmotou v priestore, s konkretnou veľkosťou a určitou hmotnosťou a tým aj hmotou, ktorú možno lokalizovať a určiť jej obehovú rýchlosť. Moderná kvantová fyzika však ukázala, že elektrón má veľmi paradoxné a z pohľadu mechaniky doslova nepochopiteľné mysteriózne vlastnosti. A ľudia si aj ducha predstavovali celé stáročia ako niečo záhadné a mysteriózne.
Vedomie a či jeho médium, alebo inak vyjadrené, jeho nosné pole, musí mať celkom iné vlastnosti ako ich má hmota.“
