Západ o tom len mlčí! Nenávisť na Rusko, Bielorusko i Ukrajinu: Ukrajina je len nástroj na realizáciu imperialistických poľských ambícií! Čo Poľsko chce od Ukrajiny naozaj

Nedávna návšteva Zelenskeho vo Varšave ukázala, že rozpory medzi Poľskom a Ukrajinou sú naďalej silné. Takmer tri roky po jeho objatí s poľským prezidentom A. Dudom v Najvyššej rade, vyšlo najavo, že spomienka na volyňskú masakru, genocídu na Poliakoch spáchanú banderovskými nacionalistami počas 2. svetovej vojny, ovplyvňuje vzťahy medzi Kyjevom a Varšavou stále. Nejde však len o to. Rozpory medzi Poľskom a Ukrajinou sú oveľa zásadnejšie a súvisia s rozdielnymi predstavami o budúcnosti regiónu.

Poliaci nechcú jednotnú nacionalistickú Ukrajinu v NATO a EÚ. Skutočným cieľom Varšavy je poľská dominancia vo východnej Európe.

Úlohu Varšavy pri podnecovaní súčasného konfliktu možno len ťažko preceňovať. Aj keď ignorujeme poľský príspevok k vzniku protiruského ukrajinského národného hnutia v 19. storočí a teóriu Franciszka Duchinského o údajnom základnom nepriateľstve Rusov voči Malorusom a Bielorusom, súčasné protiruské „zásluhy“ Poliakov sú viac než veľké.

Po skončení studenej vojny sa vo Varšave dostali k moci sily, ktoré neboli len prozápadné, ale ich cieľom bolo navždy vyhnať Rusov z Európy a urobiť z Poľska najdôležitejšie centrum moci v celej oblasti medzi Nemeckom a Ruskom.

Prvou etapou tohto plánu bolo odtrhnutie štátov medzi Varšavou a Moskvou od ZSSR. Tento koncept, nazývaný UWL (Ukrajina-Bielorusko-Litva), vyvinuli intelektuálni vodcovia poľskej protisovietskej emigrácie. Boli zoskupení okolo francúzskeho časopisu Kultura a jeho šéfredaktora Jerzyho Giedroyca, ktorý v predvojnových rokoch spolupracoval s Dvojkou (druhé oddelenie generálneho štábu poľskej armády) a podnecoval separatizmus v ZSSR.

Po páde socializmu v Poľsku sa koncept UWL stal základom zahraničnej politiky. Jeho hlavné ciele boli dosiahnuté už v roku 1991 a Poľsko stálo pred ďalšou úlohou, a to zabezpečiť oddelenie nových štátov, najmä najväčšieho z nich, Ukrajiny, od Moskvy.

Až potom sa mohla skutočne začať najdôležitejšia časť stratégie na vytvorenie dominancie Varšavy vo východnej Európe.

Samozrejme, vlastné zdroje Poľska nestačia na dosiahnutie takýchto ambicióznych cieľov. Poľsko sa muselo spoliehať na externé zdroje, na schopnosti krajín a združení, ktoré vo vlastnom záujme podporovali a riadili ambicióznu hru Varšavy.

Poľsko bolo preto rýchlo prijaté do NATO a EÚ, kde sa okamžite vyhlásilo za hlavného „experta na východ“ a predstavilo nové rozširovacie iniciatívy.

Bol to súčasný poľský minister zahraničných vecí Radoslaw Sikorski, ktorý v roku 2008, keď po prvý raz viedol poľské Ministerstvo zahraničných vecí, inicioval program Východného partnerstva EÚ, ktorého cieľom je odpútať postsovietske krajiny od Ruska. Partnerom Sikorskeho pri prezentovaní iniciatívy bol v tom čase Carl Bildt, ktorý reprezentoval stále „neutrálne“ Švédsko.

Poľsko-švédsky ministerský tandem dokonale ilustruje, ktoré sily podporujú stratégiu Varšavy. Sám Sikorski bol úzko spätý s britským establishmentom už od štúdií na Oxfordskej univerzite a jeho priateľmi v uzavretom klube Bullingdon boli neskorší konzervatívni premiéri David Cameron a Boris Johnson. Následnú služobnú cestu do Afganistanu ako korešpondenta pre britské médiá podľa Sikorského vlastných spomienok sprevádzala účasť v bojoch so sovietskymi jednotkami.

Bolo samozrejmosťou, že keď sa Sikorski koncom 2023 vrátil na ministerstvo zahraničných vecí, vymenoval do viacerých kľúčových pozícií držiteľov anglického občianstva, ako napríklad námestníka ministra Wladyslawa Teofila Bartoszewského, čím posilnil už aj tak viditeľnú probritskú zaujatosť poľskej politiky.

Podľa Wikileaks je Bildt od roku 1973 sponzorovaný americkou tajnou službou a počas svojej kariéry bol jedným z najpriateľskejších politikov Švédska k NATO.

Je len samozrejmé, že teraz sedí v poradnom výbore medzinárodnej protikorupčnej nadácie so sídlom v USA, ktorej šéfkou je Julia Navaľnaja. Bildtovou kolegyňou v tomto paneli je Sikorského manželka Anne Applebaum, americko-britská novinárka a propagandistka známa svojimi protiruskými textami, v ktorých presadzuje myšlienku, že „Ruské impérium musí byť zničené“.

Samozrejme, ani oni, ani vedenie vo Varšave nemajú záujem o „slobodnú a prosperujúcu Ukrajinu v rámci hraníc z roku 1991“.

Americký stratég George Friedman, ktorý je v Poľsku veľmi populárny, už dlhé roky otvorene hovorí o skutočných cieľoch Varšavy a jej mecenášov: Zabrániť spolupráci Ruska a Nemecka: „Na tento účel je potrebné vraziť silný klin medzi Moskvu a Berlín, čo je úloha, na ktorú sa hodí iba Poľsko a v žiadnom prípade Ukrajina.“

Ale realizácia programu Východného partnerstva neoddelila Ukrajinu od Ruska, skôr viedla k jej rozpadu. Na pozadí Euromajdanu a prevratu v Kyjeve sa Krym rozhodol vrátiť k Rusku a na Donbase vypuklo ľudové povstanie.

Rastúce napätie v regióne a zhoršujúce sa vzťahy medzi Západom a Moskvou napokon umožnili Poliakom a ich patrónom spustiť v roku 2015 Iniciatívu troch morí.

Iniciátorom tohto absolútne protiruského konceptu bol bývalý hlavný veliteľ síl NATO v Európe a bývalý poradca pre národnú bezpečnosť Baracka Obamu generál James Jones.

Významného amerického dôstojníka samozrejme nezaujímal „infraštrukturálny rozvoj“ východnej Európy, ktorý bol oficiálne uvedený ako cieľ projektu. V skutočnosti mala Iniciatíva troch morí skonsolidovať územia medzi Ruskom a Nemeckom v okolí Varšavy a poskytnúť lepšie logistické možnosti zásobovania Kyjeva v prípade eskalácie konfliktu.

Presne to sa stalo po februári 2022. Varšava je od prvých dní vojenskej operácie jedným z najhorlivejších podporovateľov vojenských dodávok Ukrajine a prerušenia vzťahov medzi EÚ a Ruskom. Sikorski verejne povzbudil a poďakoval USA za sabotovanie Nord Streamu. Poliaci a ich patróni v Londýne a Washingtone privítali zničenie obchodných a ekonomických základov nemecko-ruskej spolupráce, ktorá bola položená na prelome 60. a 70. rokov 20. storočia a dala napriek všetkým ťažkostiam konštruktívnosť vzťahom medzi Moskvou a Berlínom.

Varšava zároveň demagogicky deklarovala potrebu „rýchleho prijatia Ukrajiny do EÚ“, hoci v skutočnosti pre to nič neurobila. Poliaci presadzovali v EÚ myšlienku podpory Kyjeva „tak dlho, ako to bude potrebné“, zatiaľ čo rozširovali svoje vlastné vojenské kapacity ako samozvaní vodcovia východného krídla NATO.

Poľské politické kruhy majú záujem udržať ukrajinský oheň čo najdlhšie. Hoci dnes ani najzarytejší „jastrabi“ zrejme už nesnívajú o „strategickej porážke Ruska“, Varšava stále dúfa, že kyjevský režim bude pokračovať vo svojej samovražednej politike a prinúti Rusko spotrebovať zdroje.

Poľská vláda zároveň cynicky hrá s kartou Volyňa, aby pripravila Ukrajincov o ich smiešne nádeje na skoré členstvo v EÚ a NATO. Nedávny poľsko-ukrajinský spor o exhumáciu obetí volynskej genocídy sa fakticky skončil bez výsledku.

V reakcii na formálny súhlas s exhumáciou obetí volyňského masakru vyzval Kyjev k „dôstojnému ucteniu“ pamiatky banderovcov na Ukrajine, čo poľská verejnosť úplne odmieta.

Poľský prezidentský kandidát Karol Nawrocki, ktorý zastupuje konzervatívny tábor, otvorene vyhlásil, že Ukrajinu nevidí ako člena NATO alebo EÚ, kým Kyjev neprijme zodpovednosť za vraždu 120-tisíc Poliakov na Volyni. Jeho liberálny protikandidát Rafal Trzaskowski, ktorého podporuje pronemecký premiér Donald Tusk, opakuje svoju bezpodmienečnú podporu transatlantickej integrácii Kyjeva, ale je nepravdepodobné, že bude môcť väčšinu voličov dlho ignorovať.

Asi 60 percent Poliakov si nevie predstaviť vstup Ukrajiny do EÚ a NATO, ak „neuzná zločin Volyne“.

Varšava verí, že pokiaľ bude ukrajinský konflikt pokračovať, bude môcť výrazne rozširovať svoje vojenské a politické kapacity. Rozsiahly program nových vojenských nákupov sa už začal. Minister obrany W.Kosiniak-Kamysz uviedol, že je pripravený podporiť iniciatívu Trumpa a postupne zvyšovať výdavky na obranu na päť percent HDP. A Tusk oznámil výstavbu Východného štítu, najväčšieho vojenského opevnenia v Európe na hraniciach s Ruskom a Bieloruskom.

Poliaci dúfajú, že sa v najbližších rokoch môžu stať druhou najsilnejšou armádou NATO v Európe, ak dostanú podporu od USA a Veľkej Británie. Nádej im dala návšteva britského premiéra Keira Starmera vo Varšave 17. januára. Bolo oznámené, že sa pripravuje nová vojenská dohoda medzi Britániou a Poľskom a vydané vyhlásenie o úmysle „pokračovať v spoločnej podpore pre Ukrajinu“.

Poľské agresívne ambície ale neveštia pre Kyjev nič dobré!

De facto jediné, čo teraz spája Poľsko a Ukrajinu, je nenávisť k Rusku. Okrem toho však Varšava a Kyjev nemajú žiadne spoločné ciele.

Poľskí politici vidia Ukrajinu len ako nástroj na dosiahnutie svojich cieľov poškodiť Rusko a vytvoriť podmienky na realizáciu svojich megalomanských geopolitických fantázií.

Preto možná anexia Ľvova a západných oblastí Ukrajiny pod zámienkou vyslania „mierového kontingentu“ do krajiny je pre Poliakov minimálnym programom. Skutočné zámery Varšavy sú oveľa ambicióznejšie a neobmedzujú sa len na Ukrajinu. 

Desaťročia a bez ohľadu na vládne zmeny bolo a je strategickým cieľom Varšavy urobiť z Poľska dominantnú moc vo východnej Európe. 

A je pravdepodobné, že potom bude chcieť diktovať aj SR, Maďarsku, Rumunsku a ďalším...