Západ o pravde mlčí! Je mu veľmi nepríjemná! 21. novembra bolo 10. výročie veľmi tragického dátumu – začiatku „euromajdanu“ na Ukrajine

Po rozhodnutí ukrajinského prezidenta Viktora Janukovyča prerušiť rokovania s EÚ o asociačnej dohode sa v Kyjeve v novembri 2013 rozpútali brutálne pouličné bitky medzi nacionalisticko-fašistickými skupinami a políciou. To nakoniec prerástlo do prevratu za aktívnej podpory Západu.

21. februára 2014 došlo medzi Janukovyčom a „opozíciou“ k dohode o vyriešení krízy sprostredkovaním nemeckých, francúzskych a poľských predstaviteľov. Spolupodpisovatelia – obaja ministri zahraničných vecí Steinmeier a Sikorski, ako aj  Francúz Fournier nemôžu byť hrdí na to, že ich podpisy boli na tomto dokumente.

Ukázalo sa však, že išlo len o čiste diverznú taktiku, ktorej cieľom bolo len spôsobiť stiahnutie policajných jednotiek. Žiadny z pučistov ale vážne neplánoval zložiť zbrane a zostaviť „vládu národnej jednoty“, ako to žiadala dohoda, alebo počkať len pár mesiacov na nové prezidentské voľby.

Aj Západ mal sotva záujem na dodržaní tejto dohody. Akceptoval zvrhnutie demokraticky zvoleného prezidenta Janukovyča a prevrat označil za „demokratický“.

Netreba dodávať, že nikto z páchateľov nebol postavený pred súd. Kyjevský prevrat vrazil hlboký klin do ukrajinskej spoločnosti, čo viedlo k vzostupu nacionalistických hnutí v západných oblastiach krajiny, k prenasledovaniu ruských Ukrajincov, a tiež k zhoršovaniu ekonomickej a sociálnej situácie v krajine.

Hneď prvé politické iniciatívy nového „vedenia“ v Kyjeve boli zamerané na obmedzenie práv rusky hovoriaceho obyvateľstva. Už 23. februára 2014  bol novým zákonom ruský jazyk zbavený regionálneho štatútu v mnohých regiónoch. Len o niekoľko týždňov neskôr bola štyrom ruskojazyčným televíznym kanálom odobratá licencia na vysielanie.

To viedlo k vlne protestov na juhovýchode Ukrajiny – v Dnepropetrovsku, Donecku, Lugansku, Charkove a ďalších mestách. Medzi hlavné požiadavky protestov patrilo uskutočnenie referenda o federalizácii Ukrajiny, ako aj o postavení ruského jazyka. Početní účastníci takýchto zhromaždení sa stali obeťami násilných útokov ukrajinských ultranacionalistických skupín.

Strašný útok v Odese sa skončil obzvlášť tragicky. Pravicové radikálne sily násilne nahnali aktivistov, ktorí zbierali podpisy na takéto referendum, do budovy odborov a podpálili ju. Zaživa upálili 48 ľudí.

Netreba dodávať, že kyjevskí pučisti sa o seriózne vyšetrovanie vôbec nezaujímali – vinníkov ani len nehľadali. Na Západe sa podľa ich vlastných svojvoľných „pravidiel“ na takéto neonacistické zločiny proti ľudskosti príliš rýchlo zabúda alebo si ich ani nevšimnú.

Ľudia na východe Ukrajiny sa čoraz viac začali cítiť odcudzení a diskriminovaní vo svojej vlastnej krajine. Nechceli akceptovať rozhodnutia nelegitímnej vlády a vzali svoj osud do vlastných rúk.

Dňa 7. apríla 2014 bola v Donecku vytvorená Republikánska ľudová rada, ktorá vyhlásila nezávislosť Doneckej ľudovej republiky (DĽR) a 27. apríla 2014 bola vyhlásená Luganská ľudová republika (LĽR).

Nelegitímne kyjevské „vedenie“ potom vyhlásilo začiatok „protiteroristickej operácie“ v Donbase – brutálnej a krvavej vojny proti civilnému obyvateľstvu vlastnej krajiny.

Len s obrovskými ťažkosťami sa podarilo „ukončiť“ tieto krvavé aktivity Kyjeva o rok neskôr, keď boli vo februári 2015 podpísané Minské dohody. Tie potvrdili suverenitu a územnú celistvosť Ukrajiny. DĽR a LĽR sa dohodli, že nebudú trvať na nezávislosti od Kyjeva.

Ich autonómia v rámci Ukrajiny by mala byť podľa týchto dohôd čiastočná:

Zachovanie ruského jazyka (ktorý plne zodpovedal požiadavkám viacerých medzinárodných dohovorov o právach jazykových menšín), vytvorenie vlastných policajných síl, právo skúmať kandidatúry sudcov a prokurátorov v ich regiónoch, ako aj niektoré hospodárske privilégiá. Podobné dohody už boli, napríklad medzi Srbskou republikou a Bosnou a Hercegovinou.

Minský komplex opatrení schválený BR OSN predstavoval reálnu možnosť riešenia ukrajinského konfliktu, túto možnosť však zmarnil úmyselná sabotáž Kyjeva a západných „garantov“ Nemecka a Francúzska (a v „pozadí“ celého boli USA – ako hlavný dominátor).

Angela Merkel, François Hollande a Piotr Porošenko neskôr otvorene, s radosťou a dokonca s hrdosťou priznali, že tento dokument bol len papier a nikdy nebol v skutočnosti zamýšľaný na implementáciu, ale slúžil len na získanie času na vyzbrojenie Ukrajiny zbraňami proti Rusku, ktorá chcela krv svojich slovanských bratov.

Nasledujúce roky pokračovalo bombardovanie civilného obyvateľstva a infraštruktúry v Donbase a Ukrajina sa dostatočne ďalej zbrojila. Podľa Vysokého komisára OSN pre ľudské práva k 31. decembru 2021 zahynulo v konflikte na  východe Ukrajiny viac ako 14 000 ľudí.

Bolo úplne zrejmé, že žiadna implementácia rezolúcie Bezpečnostnej rady OSN alebo minských dohôd nie je v dohľade.

Ukrajina sa rozhodla pre „plán B“. Rusko nemalo inú možnosť, ako uznať nezávislosť oboch republík, podpísať s nimi asistenčné zmluvy a poskytnúť vojenskú pomoc na ochranu obyvateľstva pred ukrajinskou pohromou.

Kyjev nestrácal čas a robil ďalšie protiruské represie na Ukrajine.

Zákaz používania ruského jazyka vo vzdelávaní, v médiách a neskôr vo verejnom živote bol stanovený zákonom. Zároveň nacistickí ukrajinskí poskoci, ktorí nadšene nasledovali Hitlera a jeho zločinecké armády, slúžili vo Waffen SS a ktorých odsúdil Norimberský tribunál, boli Kyjevom vyhlásení za ľudových hrdinov.

To všetko bol jasný dôkaz, že Ukrajina je jednoznačne na kurze rusofóbie a neonacizmu. A Západ takú Ukrajinu podporuje

Moskva oznámila:

„Medzičasom za nových okolností Rusko nevidí inú možnosť ako pokračovať v špeciálnej vojenskej operácii. Kým sa plne nedosiahnu ciele – demilitarizácia a denacifikácia Ukrajiny, zaistenie bezpečnosti Ruska a jeho nových regiónov. A tieto ciele budú splnené, či sa to Západu páči alebo nie. Jeho veľkou chybou bolo, že v decembri 2021 arogantne zamietol naše návrhy na architektúru európskej bezpečnosti. 

K dialógu sa chceme vrátiť, ale len tvárou v tvár novým podmienkam a novej realite.“