Záhadu svetla nerozlúštil ešte nikto! – dokonca ani len Albert Einstein. Prečo? Preto:......

Albert Einstein vyhlásil po tom, ako za rok 1921 dostal Nobelovu cenu fyziky za objasnenie dôležitého aspektu charakteru svetla (fotoelektrický efekt), že ak bude potrebné , tak strávi zvyšok života tým, aby našiel odpoveď na to, čo sú svetelné kvanty. Na konci života ale rezignovane konštatoval, že ani päťdesiat rokov intenzívneho zamýšľania sa nad týmto problémom ho neposunulo ani o krok ďalej.

Od smrti génia prešlo viac ako polstoročia, no svetlo je stále rovnakou záhadou. Svetlo je pre nás zdanlivo bežným fenoménom, zapíname a vypíname ho každodenne mnohokrát, zosilňujeme i zoslabujeme jeho intenzitu a je všade okolo nás prítomné, no jeho tajomstvo – tajomstvo jeho elementárnej podstaty nepoznáme.

Najväčšou záhadou svetla je jeho dvojaký charakter. Preto nám jeho vnútorná podstata vždy unikne, keď ho chceme „prichytiť“ a „zadržať“. Raz nám ukazuje svoju tvár ako vlna a energia a inokedy zas ako častica a hmota. Dokonca aj v nasej reči sa prejavuje ambivalencia, ak hovoríme o svetle. Raz hovoríme o lúčoch svetla, inokedy zas o svetelných vlnách. Pritom ide o dve protikladné tvrdenia, ktoré však za istých okolností platia súčasne.  Lúčami mienime hmotné korpuskuly, svetelnými vlnami naproti tomu vysokofrekvenčné kmity.

Čo je však také ťažké na spoznaní pravej podstaty fenoménu svetla, keď nás neustále sprevádza? To sa može zadivene opýtať každý laik. Ide o nanajvýš zarážajúci a absolútne nepochopiteľný fakt:  

Samotné svetlo, ako také, vôbec nesvieti, je neviditeľné. Profesor fyziky, Arthur Zajonc, to dokazuje jednoduchým experimentom. Čierno natretú prázdnu sklenenú skrinku osvetlí silným lúčom oblúkovej lampy. Skrinka je naplnená svetlom. Keď sa študenti však pozrú dovnútra skrinky, sú zarazení, lebo nevidia nič. Profesor im v nasledovnom momente ale ukáže, že v skutočnosti je preplnená svetlom. Cez otvor na stene skrinky vsunie do nej tyčku, ktorá okamžite začne žiariť v plnom sýtom svetle. Akonáhle ju vytiahne, zavládne v skrinke opäť čierna tma.

Svetlo je viditeľné len vtedy, ak je absorbované hmotou. Lepšie povedané, hmota, na ktorú dopadá, ho zničí,  aby ho v nasledovnom okamihu opäť znova „zrodila“. Možno teda obrazne povedať, že viditeľné svetlo vzniká vždy vtedy, keď práve „umiera“ a keď sa súčasne z „umierajúceho“ svetla opätovne nanovo „rodí“. Inak vládne všade tma. Najlepším dôkazom toho je, že hoci je kozmos plný svetla, panuje v ňom absolútna tma a rovnako aj vo vnútri Slnka, hoci neustále produkuje množstvo svetla, vládne len čierna tma. 

Čo ale znamená, ak povieme, že svetlo pri dopade na predmety „umiera“, aby sa hneď opäť znova „zrodilo“?  

Lúč svetla pozostáva z fotónov, ktoré sú neviditeľné. Pri dopade na predmet ich tento pohltí, pričom namiesto nich  emituje iné fotóny, svoje vlastné. Preto predmety vidíme. Na druhú stranu môžeme vidieť svetlo aj priamo a síce tak, že viditeľným ho urobí až sietnica v našom oku. V tomto prípade fotóny svetla, ktoré na ňu dopadnú, vyrazia z nej elektróny, čím vzniká elektrický prúd nepatrnej intenzity a ten aktivuje náš mozgový zrakový areál a my vidíme.

Svetlo je nielen potravou našich očí, ale aj nášho ducha. Hrá totiž významnú rolu aj v relígiách. Napríklad v kresťanstve sa všetko podstatné točí okolo večného svetla. Symbolizuje ho Duch svätý, ale aj sám  Ježiš je chápaný ako večné svetlo nášho života.  Ale je tomu nozaj tak? „Žije“ svetlo skutočne večne? Mystik by nám to bez váhania potvrdil, ale fyzik, akým bol A. Einstein, by to skepticky odmietol.  Ten začal už ako desaťročný svoju fyzikálnu kariéru otázkou, ako by pre neho vyzeral svet, ak by sa posadil na svetelnú vlnu a spolu s ňou sa pohyboval. A ak veríme jeho vzorcom, ktoré neskôr postuloval, tak potom svetlo, ak ho vnímame znútra, vôbec neexistuje. Relativistická dilatácia času je totiž pri rýchlosti svetla taká veľká, že fotón v okamihu svojho  zrodu už aj prestane existovať. Jeho vlastný čas je bezčasový a je rovný nule!

Na tomto mieste dodajme, že aj elektróny, ktoré na rozdiel od fotónov sú už hmotné častičky, sa dokážu správať ako vlny. Z toho ale vyplýva ďalší prekvapujúci uzáver:

Aj hmota má dvojitý charakter. Musíme s úžasom konštatovať, že potom je tajomstvo svetla súčasne aj tajomstvom hmoty a tým aj tajomstvom všetkého bytia a celej kozmickej existencie!

Ďalšou veľkou záhadou svetla je to, že fotóny sa buď pohybujú svojou maximálnou rýchlosťou (c = 300 000 km/sek), alebo neexistujú. Nemožno ich nijako spomaliť ani zrýchliť. Ako je to ale potom so svetlom, ktoré sa v istom prostredí pohybuje podstatne „pomalšie“, ako napríklad vo vode? V tomto prípade ide – ako často vo fyzike a astronómii – len o ilúziu a či zdanie, lebo ak svetlo narazí na niečo hustejšie ako je vákuum (len tam sa pohybuje rýchlosťou c), tak sú jeho fotóny neustále absorbované atómami, prípadne molekulami, ktoré sú im v ceste, čím zmiznú zo sveta. Atómy ostanú na okamih vo vybudenom stave (majú vyššiu energiu, lebo dostali energiu fotónov), aby potom prijatú energiu opäť odovzdali, čo sa deje vyslaním nových fotónov. Nakoľko aj najhustejšia hmota pozostáva na 99,9999……%  z prázdneho priestoru, tak má svetlo dosť miesta na to, aby sa tam mohlo šíriť len jemu vlastnou rýchlosťou c.  No my, ako do veľkej miery „slepí“ (naše oči nevidia vôbec nič z mikrokozmu a len veľmi málo z makrokozmu), vídime len ten aspekt pohybu svetla odohrávajúci sa v dimenzii, v ktorej nie sme celkom „slepcami“. Preto máme dojem, že svetlo sa vo vode šíri pomalšie, ako mu to prikazuje Einsteinova teória. 

Aký nesmierny význam má svetlo pre náš život, je všobecne zmáme. Bez svetla by nemohlo existovať a žiť nič. Pripomeňme si len fenomén fotosyntézy, ktorý umožňuje, že možeme dýchať, lebo je zodpovedný za vznik kyslíka.  Podľa názoru mnohých významných fyzikov je dokonca veľmi pravdepodobné, že aj celý kozmos vznikol a aj pozostáva zo svetla.

Ale svetlo je pravdepodobne spojené s našim životom ešte oveľa fundamentálnejšie, ako sa nám zdá. Fritz-Albert Popp, nemecký fyzik a vedec zaoberajúci sa výskumom rakoviny, skúma už viac ako dvadsať rokov fenomén biofotónov a opiera sa pritom o práce Gurviča.

Ruský lekár a biológ Alexander Gurvič (1874 – 1954) pozoroval v roku 1920 pri pokusoch s klíčiacou cibuľou, že z nej vychádza veľmi slabé žiarenie, ktoré po ňom namerali aj nemeckí, austrálski a talianski vedci. Gurvič bol jedným z mála biológov, ktorý mal výborne vedomosti aj z fyziky a matematiky. V roku 1892 prišiel študovať do Mníchova, kde promoval na lekárskej fakulte. V Nemecku a Švajčiarsku pôsobil do roku 1905, keď sa vrátil do Moskvy. Bol jedným z najrenomovanejších priekopníkov koncepcie morfogenetického poľa v evolučnej biológii. Postavil aj teóriu, ktorá vysvetľuje morfogenézu organizmov. Je to teória poľa, ktoré označil ako vektorové biologické pole. Gurvič bol prvým, kto opísal extrémne slabé fotónové žiarenie  biologických systémov a pomenoval ho mitogenetickým žiarením.

V súčasnosti sa vo vede toto žiarenie označuje ako ultraslabá fotónová emisia, alebo ako ultraslabé žiarenie buniek. Gurvič vychádzal z toho, že toto veľmi nízkofrekvenčné svetlo je v kauzálnej relácii s mitózou (delenie buniek), teda, že je jej spúšťacím impulzom.

Svetlo má pre nás aj naďalej  mnoho tajomstiev a žiaľ nám neostáva nič iné, ako konštatovať, že jeho skutočná vnútorná podstata je pre nás neobjavená a môžeme sa len pokúšať ho opisovať teoreticky pomocou vzorcov a ho prakticky využívať na základe fyzikálnych experimentov. Je to s ním podobne ako aj s gravitáciou. Na základe vzorcov ju chápeme, no jej podstata i jej nosné médium, sú pre nás stále zahalené rúškom tajomstva. A tak, ako si nevieme predstaviť Einsteinov zakrivený priestor (ostatne aj on sám vždy zdôrazňoval, že aj jemu tu zlyháva predstava), tak si nevieme predstaviť ani to, ako môže byť svetlo súčasne hmotou i energiou a časticou i vlnou. V tom náš „zdravý“ ľudský rozum jednoducho zlyháva. Chýba mu na to adekvátna dimenzia.