Výsledky moderných vedeckých experimentov dokazujú existenciu posmrtného života! Je to život v nových dimenziách – v takých, kde neexistuje hmota!
08.01.2025 20:30Smrť nie je koniec našej existencie. Ukončí len život nášho materiálneho tela. Je takpovediac len ukončením života, ktorý sa manifestuje a či prezentuje v hmote.
Existuje však posmrtný život, ktorý je večný a jeho nositeľom je vedomie, ktoré vytvára, formuje a udržuje v „chode“ energia a či energetické pole. Tvrdia to viacerí významní vedci fyzici.
Okrem iných aj Francúz, fyzik Jean Charon. Bol presvedčený, že kvanty majú vlastné vedomie a že sú schopné vnímať a preto dokážu aj kreatívne zasahovať do nášho materálneho sveta a ovplyvňovať jeho chod a aj jeho vývoj.
Charon vydal skvelú publikáciu, kde o tom podrobne písal. Jej štúdium ma fascinovalo a obohatilo moje poznanie veľmi.
Jej názov je: Duch hmoty
Už predtým ako som vydal moje prvé publikácie o vedomí, som mal možnosť ešte koncom 80. i v 90. rokoch s ním viackrát hovoriť a diskutovať o fenoméne vedomia.
Iným vedcom, ktorý tvrdí v podstate to isté, čo Jean Charon je Prof.Dr.Ing. Franz Moser.
Bol vedúci Ústavu procesného inžinierstva na Technickej univerzite Graz. A ako hmatateľný dôkaz svojich poznatkov o vedomí predkladá výsledky najnovších fyzikálnych experimentov. Experimenty s elektrónmi ukázali, že existuje večnosť – a v žiadnom prípade nie imaginárna, ale vedecky vysvetliteľná.
Moser sa odvoláva na experimenty v kvantovej mechanike.
Napríklad vieme, že páry elektrónov tvoria systém. A to v takej podobe, že jeden elektrón má fyzikálnu hodnotu (napríklad spin) plus ½ a druhý elektrón má hodnotu spinu mínus ½.
Ak zmeníte hodnotu spinu jedneho elektrónu v tomto systéme akýmkoľvek spôsobom, tak potom
veľkosť toho druhého sa mení automaticky, teda okamžite, a to tak, že celková hodnota ich spinov bude vždy nulová. To pôsobí tak, akoby sme odrazu boli v „ríši duchov“ a nie v kozme Newtona a Einsteina.
Fyzici sa doteraz domnievali, že k tomuto javu dochádza len v priestorovej blízkosti oboch elektrónov.
Nové experimenty však jasne dokázali, že tento systém tak reaguje aj vtedy, keď je medzi dvoma jeho elektrónmi nepredstaviteľne veľká vzdialenosť, hoci aj stovky svetelných rokov!
Vedecké experimenty ukazujú, že elektrónové páry v systéme sa vždy dopĺňajú a jeho elektróny na seba reagujú okamžite bez ohľadu na priestor a na čas.
Realita, ako fyzici zistili, je holistickou štruktúrou, v ktorej je všetko prepojené so všetkým. Ak teda existujú javy, ktoré existujú nezávisle od priestoru, a teda aj nezávisle od času, potom musia existovať dimenzie, ktoré sme ešte nepochopili a či lepšie povedané neobsiahli (aj o tom som písal podrobne v mojich publikáciách o vedomí – sme tu v takej situácii, ako hypotetické plošné bytosti, žijúce v dvojrozmernom priestore, ktoré nikdy neobsiahnu, že existuje nielen ich dvojrozmerný kozmos, ale, že je aj trojrozmerný kozmos).
Tie dimenzie presahujú to, čo vieme o našom priestore, konkrétne dĺžka, šírka, výška a čas.
Ide o dimenzie bez času, a to je večnosť, kde je svet vedomia.
S našimi novými poznatkami sme na konci materialistického veku a na začiatku novej éry, nazvem ju trochu paradoxne fyzikálno-metafyzickou érou – teda takou, ktorá presahuje predchádzajúce skúsenosti prírodných vied.
O svete vedomia som písal vo viacerých publikáciách – svojho času som ešte v SR vydal knihu Kozmos, Duch a Vedomie (pripravujem publikáciu Smrť tela je začiatkom nového života – vo VEDOMÍ)
V priebehu času sa objavilo mnoho metafyzických svetonázorov. Tentoraz je tu nový a síce revolučne nový!
A prvýkrát v histórii ľudstva bol experimentálne dokázaný vedou – fyzikou, ktorá metafyziku dlho kategoricky odmietala!
Nové poznatky nás učia: Život každého z nás „pozostáva“ z tela a vedomia. Veľká väčšina z nás to však nevie a sa úplne stotožnila len so svojím telom (a preto sa bojí smrti tela a tým aj domnelého konca svojej existencie).
Všetci tí si hovoria - starnem, už som veľmí starý a už čoskoro musím zomrieť. V skutočnosti to ale znamená, že len telo starne a musí zomrieť.
Ale vedomie po smrti tela prejde do bezčasovej dimenzie a zostáva navždy v nej – analogicky k hmote, ktorá sa dostane do čiernej diery a ostáva v nej trvale - nadčasove.
A vo vedomí je človek tiež nadčasovou, večnou existenciou.
Tento pohľad na ľudstvo sa čoraz viac potvrdzuje aj v novej disciplíne, vede o smrti (thanatológii). Nepatria sem len najnovšie poznatky z fyziky,biológie a psychológie, ale aj výsledky početných výskumov umierania a stavu smrti.
Porovnanie týchto správ s učením starovekej múdrosti Egypťanov a Tibetskou knihou mŕtvych alebo s Eposom o Gilgamešovi odhaľuje udivujúce podobnosti. Napríklad v „posmrtných stavoch“ klinicky mŕtvych ľudí, ktorých sa podarilo navrátiť späť do života.
Znovu a znovu potom títo ľudia hovorili svojich „posmrtných zážitkoch“ ako
zvonení, bzučaní, a o prenikavo jasnom svetle na konci tunela, o uvedomení si opustenia tela a jeho pozorovania „zvonku“, i o neskutočnom pocite absolútneho pokoja a podobne.
Na tomto základe je možné úplne prekonať strach zo starnutia a smrti.
Možno sa dokonca „naučiť“ starnúť bez strachu a aj umenie vedieť umierať bez strachu v radostnom očakávaní existencie v dimenzii, kde niet ohrozenia, kde sa nekradne a neznásilňuje, nevraždí a nezabíja, kde nerinčia zbrane, kde neexistujú vojny, kde nieto nenávisti, ani závisti,........
S týmto učením sa ale musí začať veľmi skoro v živote a musí sa toto poznanie absolútne „zvnútorniť“ – to znamená, že musí totálne „presiaknuť“ a zaplaviť naše individuálne vedomie.
Nikto nás neučí, ako zomrieť bez strachu, hoci to by mala byť najdôležitejšia výuka v našom živote!
Naši učitelia i politici sú hlboko zakotvení len vo svete hmoty, peňazí, vojen, vykorisťovania, brutálneho zneužívania iných (hoci aj pod rúškom „demokracie“, alebo aj v mene náboženstva, a tak nás učia, ako zabíjať, ako šikovne okradnúť iných, ako sa naučiť urobiť skvelú kariéru a podobne.
Všetci pritom raz zomrieme – život tela je krátky – je len malým, celkom nepatrným momentom z večnosti.
Kým sme mladí nemyslíme na smrť vôbec a si nahovárame, že je ešte veľmi ďaleko, a tak nás nezaujíma. Ale čas života plynie rýchlo, neúprosne rýchlo a keď sa smrť už blíži, tak je tu aj strach, lebo väčšina ľudí si predstaví smrť ako koniec s hrôzou, po ktorom nasleduje hrôza bez konca.
A ešte niečo, a to je veľmi dôležité si to uvedomiť – každý je v hodine smrti sám, úplne sám, aj keby okolo neho stálo mnoho ľudí, lebo každý zomiera „sám v sebe“.
Smrť je úplne inividuálny proces, keď je každý len sám, a takpovediac už mimo sveta, v ktorom žil.
Avšak ten, kto sa naučil „správne“ zomrieť – ako som to v predošlom líčil a kto naplno prenikol do svojho vedomia, ten vie
že smrť je len mýtus a len ako rozprávka pre deti.
Smrť je úplne iná, ako sme vždy verili. Je len strašiakom, ktorý nie je ničím iným ako výplodom našej výchovy a fantázie.
Umieranie, aj keď to znie prekvapujúco, ani nebolí.
Zlé a ťažké je umieranie len vtedy, ak sa umierajúci kŕčovite a zúfalo drží unikajúceho života tela, namiesto toho, aby ho pustil a netrpel.