Hra avarských chlapcov bola veľmi nebezpečná a neraz sa počas nej niekto zranil. Ale žiadnu z matiek by nenapadlo preto svojho syna ľutovať a mu ošetriť rany. Niečo také by bolo proti morálke Avarov. Už v celkom útlom veku sa učili chlapci zniesť bolesť a nevydať pritom ani hláska. A vo veku osem, deväť rokov už nosili chlapci na tvári akoby nasadenú masku mužskej tvrdosti a hrdej dôstojnosti a ich výraz sa v ničom nelíšil od výrazu tváre dospelých avarských bojovníkov.
Asi po štvrť hodine hry museli vyniesť na okraj hracej plochy prvú obeť, trinásťročného mladíčka, ktorého jeden zo súperov nešťastne a veľkou silou zasiahol palicou pod kolenom, keď netrafil do lopty a nalomil mu holennú kosť. Z úst bolestivo zraneného chlapca sa nevydral ani jediný ston. Po malej chvili sam odkrivkal ku kmeňovému liečiteľovi, aby mu ranu ošetril a obviazal.
Medzitým sa na širokom priestranstve medzi jurtami začali schádzať už vypočinutí bojovníci, ktorí zo seba už striasli veľkú únavu z namáhavých lúpežných dvoch dní. Keďže do začiatku osláv bol ešte čas, tak sa venovali čisteniu a údržbe svojich zbraní. Avari nič neudržiavali tak starostlivo ako svoje zbrane a kone – boli predsa základom ich živobytia.
Čas sa míňal a pomaly sa už schyľovalo k poludniu. Všetci obyvatelia osady sa začali zhromažďovať pri veľkých pariacich sa kotloch a pri misách plných pečeného i vareného mäsa. Avarskí muži sa stravovali takmer výlučne len mäsom. Je o nich známe, podobne ako aj o ich etnických príbuzných Hunoch, ktorí vpadli do Európy oveľa neskôr, že na svojich vojenských ťaženiach jedli len surové mäso, ktoré si vopred pripravili. Prv ako sa doma vyšvihli na svoje kone, tak si pod sedlo vložili kúsky nakrájaného surového mäsa. To potom počas jazdy zmäkčovali a „varili“ vlastnou váhou a teplom tela svojho i teplom konského tela.
# # # # # # # # # # # # #
Ešte predtým ako sa začala slávnostná hostina, tak starý avarský šaman obetoval na ohni niekoľko najlepších kusov baranieho a kozľacieho mäsa mocnému avarskému bohovi vojny, Altinovi. Keď sa už obetované mäso naplno pieklo, tak postupne prichádzali k ohnisku jeden po druhom všetci bojovníci. Každý z nich podal svoj meč starému šamanovi a ten ho vzal do ľavej ruky a vnoril jeho špičku do syčiaceho a škvariaceho sa mäsa. Takto posväteným mečom – v ktorom už bol podľa predstáv Avarov prítomný duch boha Altina - sa potom dotkol oboch obnažených ramien bojovníka, ktorému patril. To podľa pevnej viery Avarov potom znásobilo jeho silu, odvahu a udatnosť.
Keď sa tento ceremoniál skončil tak, šaman hlasno vyriekol prastaré rituálne slová, smerované Altinovi:
Altin, ty premocný boh vojny
a každého boja tvojich detí,
ty, ktorý určuješ osud
odvážnych Avarov,
príjmi tieto obete
a naplň srdcia tvojich bojovníkov
smelosťou a
ich telá nevyčerpateľnou silou.
Keď šaman ukončil obradný ceremoniál obety Altinovi, odpovedali bojovníci zborovým hlasom:
Ó, Altin, ty premocný boh vojny,
Urob všetko, o čo ťa žiadame,
pre nás a naše deti
a dožič nám vždy hojnosť koristi.
Po tomto krátkom religióznom obrade všetci zhromaždení už zas rýchlo zabudli na svojich bohov (Avari neboli ani zďaleka takí nábožní ako starí Slovania) a vrhli sa nedočkavo do svojich orgií jedenia a pitia. Akékoľvek orgie vykonávali s vášnivou náruživosťou a vytrvalosťou, vlastnou len im. Hostina trvala dlho do noci a vyvrcholila v sexuálnych orgiách.
Sexualita bola pre Avarov animálne prirodzenou záležitosťou a práve takou istou potrebnou, ako aj jedlo a pitie. A tak, ako aj spoločne jedli, pili a sa veselili, tak sa aj spoločne venovali sexu a už zakrátko sa množstvo párov celkom samozrejme a veľmi náruživo oddávalo sexuálnym radovánkam.
# # # # # # # # # # # # #
Nový deň našiel Avarov, ako obvykle, veľmi skoro na nohách. Všetci boli už od detstva naučení na krátky spánok. To ale platilo pre všetkých Nomádov. Neraz im stačili len tri, štyri hodiny spánku a boli schopní maximálnej telesnej záťaže počas celého dňa.
Tento deň mali Avari na programe druhú časť osláv. A hoci ženy pripravovali hostinu aj na tento deň, tak oslavy odbiehali v inom rámci ako predošlý deň. Pripravili aj teraz bohaté stoly, ale len natoľko, aby si muži poriadne posilnili telo, ale aby sa neunavilo nadmerným množstvom jedla a alkoholu. Poobede totiž boli na programe rôzne preteky a súboje, kde chcel každý vyniknúť. Preto bolo dôležité, aby bojovníci nastupovali do súťaženia v optimálnej kondícii.
Aj v tomto smere sa prejavovala železná disciplína Avarov a každý z bojovníkove vedel presne, koľko jedla a pitia si v takom prípade môže dopriať, aby potom nastupoval v plnej forme do prestížneho súťaženia.
Išlo o to, aby ukázali a dokázali pred očami celého kmeňa – keďže prišli aj Avari zo susedných osád – celú svoju obratnosť, zručnosť a rýchlosť i vytrvalosť. Tieto mužské atribúty boli odjakživa dôlžitou vecou avarskej cti a osobnej prestíže.
Pre mladých mužov nebolo nič významnejšie - okrem hrdinstva v boji – ako zvíťaziť v takýchto súťažiach. Disciplín, v ktorých sa pretekalo, bolo mnoho a boli veľmi napínavé a zaujímavé. Súťaženia sa zúčastnili všetci, či už aktívne alebo pasívne, ako diváci.
K najobľúbenejším súťažiam patrilo zápasenie, ktoré malo presné pravidlá, ďalej preteky v behoch na krátku i stredne dlhú vzdialenosť, strelba lukom do stojaceho i pohyblivého terča a rôzne disciplíny konských pretekov.
Blížil sa už večer a prebiehala posledná disciplína súťaženia. Preteky v jazdeckej zručnosti. Pozostávali z viacerých skúšok šikovnosti a najlepší jazdci sa chystali na jazdu pod bruchom koňa, pri ktorej sa jazdec drží ukrytý pod bruchom svojho koňa, a to pri plnom cvale.
Práve sa pripravovalo odštartovanie, keď k Timurovi, ktorý sedel na stoličke umiestnenej na malej vyvýšenine, odkiaľ mal ten najlepší výhľad na dianie, prišli dvaja strážcovia a ohlásili mu príchod niekoľkých byzantských kupcov. Bola to skupina šiestich obchodníkov so sluhmi a otrokmi, ktorých sprevádzali pätnásti ozbrojenci, chrániaci sprievod.
Kupci pochádzali z významného prístavneho byzantského mesta, zo Solúna. Jedného z nich Timur veľmi dobre poznal. Volal sa Georgios a s Avarmi robil už niekoľko rokov vzájomne výhodné obchody, ktoré viedli k obojstrannej spokojnosti, takže medzi nimi existovala nielen dôvera, ale už aj určitá dôvernosť.
Georgios sa u nich zvykol zastaviť pravidelne dvakrát do roka, vždy vtedy, keď prechádzal ich územiami na svojej dlhej ceste až do franského Regensburgu (do Rezna, ako ho nazývali starí Slovani). Celé mesiace v roku tiahol približne vždy tou istou cestou zo Solúna až do Regensburgu. Všade tade, kde sa dalo niečo výhodne nakúpiť a potom ešte výhodnejšie predať. Tovar predával predovšetkým v byzantských mestách a najvýhodnejšie v bohatom Konštantinopole. To mu vynášalo veľké zisky a rokmi sa stal veľkým boháčom.
pokračovanie nasleduje
