Bola to predovšetkým zásluha Svätopluka, že v meste a v jeho blízkom okolí sa už v pomerne krátkom čase vytvorili také štruktúry, ktoré možno označiť symbolicky ako prvé staroslovenské „priemyselné“ centrum, s kvalitnými zbrojárskymi dielňami, kde sa vyrábali ostré meče, dýky, štíty, luky, šípy, tulce. Boli tam už dokonca aj zlatotepecké, hrnčiarske, kováčske, tkáčske, garbiarske a iné dielne.
# # # # # # # # # # # # #
„Pozri sa Rastislav, tamhľa na druhú stranu, tam ďalej vpredu. Vidíš tam ten veľký biely dom?“
Prehovoril po dlhšej odmlke Svätopluk ku svojmu káľovskému hosťovi a ukázal rukou na kamennú budovu, ktorá stála v blízkosti hradného návršia."
Po krátkej odmlke vysvetloval kráľovi ďalej:
„To je veľká dielňa slávneho majstra Ľudovíta z Mikulčíc, nášho najlepšieho výrobcu klenotov a umeleckych predmetov, ako i iných vzácností, po ktorých srdcia túžia, najmä srdcia ženské.
Majster Ľudovít prišiel k nám do Nitry len prednedávnom, aby natrvalo pracoval pre mňa a pre mojich ľudí. Už sa tu udomácnil a je u nás nadovšetko spokojný.“
Svätopluk vyriekol poslednú vetu s výrazným náznakom ironického úsmevu a s veľkým dôrazom na posledné dve slová.
Vedel totiž veľmi dobre, že Ľudovíta z Mikulčíc sa pokúšal získať aj Rastislav a chcel ho dostať na Devín. Už to aj vyzeralo tak, že sa tam odoberie, ale napokon, keď sa ozval Svätopluk a urobil mu on svoju ponuku, tak radšej odišiel k nemu do Nitry.
Samozrejme, že Rastislav veľmi dobre pochopil synovcovu zámernú iróniu, ale nepovedal na to ani slovo. Len na znak toho, že vidí dom Ľudovíta z Mikulčíc, pokýval súhlasne hlavou.
Na krátky okamih ho ovládol hnev a žiarlivosť na Svätopluka, ale nedal to na sebe ničím znať. Bol príliš múdrym a skúseným mužom a diplomatom, než aby si zlostným a neuváženým počínaním už vopred pokazil to, prečo do Nitry za Svätoplukom prišiel. Pri veciach, ktoré sa týkajú celej ríše je treba, aby si panovník vždy zachoval chladnú hlavu. To Rastislav dobre vedel a sa toho vždy aj držal.
A tak veľmi rýchlo svoj hnev potlačil a v myšlienkach si predstavoval čo v budúcnosti s ničomným Svätoplukom urobí, keď raz k tomu príde:
„Však len počkaj milý môj nepodarený synovec, keď s tvojou pomocou už čoskoro dobyjem Vindobonu a rozšírim moju Veľkomoravskú dŕžavu od Devína ďalej dole na juh až po Alpy, tak potom nastane môj čas – čas môjho zúčtovania s tebou.
Potom ťa už viac nebudem potrebovať a budem ťa konečne môcť potrestať za tvoju nadutosť voči mne i za všetky príkoria, ktoré si mi s veľkým potešením spôsoboval. Dám ťa vrhnúť do najtemnejšieho väzenia, kde nebudeš vidieť ani len jediný žiarivý lúč slnka. A na tvoje miesto, do tvojej hrdej peknej Nitry dosadím Zvonimíra, tvojho bratranca, ktorý ťa tiež nenávidí pre tvoju spupnosť a pre tvoje pohŕdanie, ktoré mu otvorene prejavuješ. Je síce pravdou, že nemá tvoje schopnosti, ale na rozdiel od teba mi vždy prejavuje náležitú úctu a rešpekt voči mojej kráľovskej osobe.“
# # # # # # # # # # # # #
Podvečer, v deň svojho príchodu do Nitry, sa Rastislav stretol s nitrianskym archipresbyterom pochádzajúcim z južnej Panónie, ktorý bol pre svoju neobyčajne veľkú zbožnosť a skromnosť veľmi obľúbený, a to nielen v Nitre a v jej okolí, ale široko ďaleko ho ľudia mali radi.
Ale najviac k jeho obľúbenosti prispievalo to, že sa o ňom niesla povesť, že je rozhodným odporcom franských kňazov a ich teológie, ktorú Staroslovákom títo vydriduchovia nanucovali v dvoch pre nich cudzo a odpudzujúco znejúcich rečiach – latinčine a v germánskej reči Frankov.
Ľudia si ho obľúbili, hoci aj on bol kresťanským kňazom. Ale on nebol prívržencom franského kresťanstva. Chcel síce tiež, aby Veľká Morava prijala kresťanstvo, avšak to kresťanstvo, ktorého vieronáuka bola postavená na základoch byzantskej teológie. Presbyter, ktorý hovoril staroslovenčinou, ako by bola jeho rodnou rečou, práve tak dokonale ovládal aj grécky jazyk, ktorým sa hovorilo v Byzancii. A veľmi dobre vedel, že Staroslovákom – poznal ich už predsa dlho - by bolo oveľa bližšie a príbuznejšie cítenie a myslenie byzantských Grékov, ako Frankov, ktorí boli vo všetkom iní. Preto by aj ľahšie prijali kresťanstvo z Byzancie.
To všetko predniesol archipresbyter kráľovi Rastislavovi v priebehu ich rozhovoru.
Pokračovanie nasleduje
