V iných článkoch o vedomí som už hovoril o jeho nepriestorovosti, to znamená, že podľa všetkého sa nevyznačuje žiadnym priestorovým rozmerom. S touto vlastnosťou vedomia súvisí ešte jedna jeho mysteriózna vlastnosť - vedomie sa nedá objektívne pozorovať. Žiadny z našich zmyslov ho nedokáže pozorovať. Vedomie nám síce umožňuje pozorovať a vnímať svet, ale opačne to neplatí. Nemáme nič, čím by sme mohli vedomie zachytiť a robiť o ňom objektívne výpovede. Podľa toho, čo dosiaľ o vedomí vieme, tak je nesmierne ďaleko od dosahu "antén" nášho chápania.
V jednom z mojich nedávno napísaných článkov som písal o fenoméne času a o jeho existencie či neexistencii. Argumentoval som niekoľkými filozofickými reflexiami, že čas neexistuje a že je len umele vytvoreným konceptom. Napriek tomu ho vnímame tak, ako keby jednoznačne existoval. Vedomie naproti tomu nesporne existuje, ale vieme o ňom neporovnateľne menej, ako si myslíme, že vieme o čase, ktorý je len umele vytvoreným fantómom.
Jediné, čo môžeme vo vzťahu k vedomie realizovať, je možnosť jeho introspekcie. Je to možnosť skúmania jeho rôznych stavov, pričom tu nejde o žiadnu zmyslovú formu vnímania. Introspekcia neprebieha tak, že vedomie vstúpi do konatktu s našou introspektívnou schopnosťou, podobným spôsobom ako napíklad , keď svetlo zasiahne retinu v našom oku a mi preto vidíme niečo, alebo, keď sa naša ruka dotýka predmetov a mi cítime a vnímame ich formu.
Keď skúmame rôzne stavy nášho vedomia, tak v tomto prípade to nie je tak, že vedomie sa vydá na cestu k našej introspektívnej schopnosti. Nevieme, ako sa stretnú a ako vstúpia do kontaktu. Nemáme k dispozícii vôbec nijakú priestorovú predstavu o tom, ako reaguje naša schopnosť k introspekcii na to, čo sa deje v našom vedomí a ako sa menia jeho stavy. Nepriestorovosť nášho vedomia je skutočne obrovským problémom pre naše chápanie, lebo všetko ostatné, čo poznáme a vidíme, je vždy len priestorového charakteru.
Veď ak vieme, že náš mozog je usporiadany priestorovo a že je (na prvý pohľad) len obyčajným a nenápadným kusom hmoty v priestore, tak ako sa z neho mohol vytvoriť náš duch, respektíve vedomie? Vyjadrené inakšie: Ako mohlo čosi, čo má priestorový charakter, vytvoriť niečo nepriestorové? Ako mohli byť schopné nepatrné, priestorovo štrukturované mozgové neuróny, niekedy v priebehu evolúcie, vytvoriť po prvý raz nepriestorové vedomie? Alebo to bolo inakšie? A síce tak, že až keď neuróny nadobudli istú kvalitu, tak sa už dávno predtým existujúce vedomie na ne napojilo a začalo s nimi spolupracovať. To celé je obrovským mystériom. Ako môže priestorový systém vytvoriť kauzálnu kooperáciu s nepriestorovým komplexom?
Celkom iste nie prostredníctvom priestorových kontaktných spojení a ani pomocou elekktromagnetických síl, či pomocou gravitačného poľa. Na to všetko je veľmi ťažké najsť odpoveď. Podobne ako na to, či je možné, aby z nepriestorového systému vznikol priestorový systém a nadviazal s ním kontakt.
Z astrofyziky vieme, že existujú teórie, ktoré vysvetľujú vytváranie hmoty z ničoho, presnejšie povedané z vákua. A tak by mohlo byť hypoteticky možné aj to, že priestorový mozog je v stave za istých podmienok vytvoriť nepriestorové vedomie, ako aj opačný proces, kedy by nepriestorové vedomie mohlo vstúpiť do kontaktu s priestorovým mozgom.
Existujú dve teórie, ktoré sa pokúšajú dať odpoveď na tieto otázky. Je to materialistická a dualistická teória. Materialisti popierajú to, že vedomie má nepriestorový charakter. Podľa nich je vedomie identické s mozgom a preto musí mať, ako aj mozog, tri priestorové rozmery. Táto teória je absurdná, lebo vedomie existuje aj bez mozgu a je samostatným systémom.
Dualistická teória vychádza z toho, že vedomie (duch) nemá nijaké priestorové dimenzie. Má byť niečím úplne odlišným od mozgu. Podľa toho nie je ani produktom mozgu a ani s ním nekooperuje. Jeho pôvod je podľa dualizmu veľmi pravdepodobe v Bohu. Pre okolitý vonkajší svet je charakteristické, že je priestorový, ale pre vnútorný svet, svet nášho ducha, je príznačné, že je nepriestorový.
