Vďaka Rímu máme múzeá a holdujeme kultúre: Je to zásluha Cézara a Augusta

Kto nepozná dejiny starého Ríma, ten nerozumie Európe, aj keď sa v nej narodil. Povedal to ten muž, čo napísal knihu: Dejiny písané Rímom.

Túto vetu mi povedal v našom dlhom rozhovore pred mnohými rokmi u neho doma v Čechách môj, mnou vysoko vážený priateľ Vojtech Zamarovský a ja som mu pritakal. Žiaľ, len málo Slovákov ich pozná a rovnako málo Slovákov pozná naše vlastné dejiny.

V prvých storočiach svojej existencie bol Rím mestom, kde nič nenaznačovalo, že raz sa stane mestom vysokej kultúry, umenia, múz a múzeí a že sa neskôr v tomto smere budú od neho učiť a ho obdivovať nielen všetky európske mestá, ale aj celý svet.

Smutným aspektom histórie vzniku Ríma ako Mekky kultúry, je  skutočnosť, že sa tak stalo len vďaka expanzie Ríma, ktorá sa vo veľkom začala v púnskych vojnách. Tie sa skončili dobytím Kartága v 2. storočí pr.n.l.

V priebehu druhej púnskej vojny v 3.storočí pr.n.l. Rím dobyl nesmierne bohaté grécke mesto Syrakúzy. Pri jeho obliehaní bol zabitý aj Archimedes. V Syrakúzach bolo veľmi mnoho gréckych sôch, obrazov a rôznych iných umeleckých objektov. Veliteľ rímskych dobyvateľov ich všetky dal dopraviť do Ríma. A dal ich vystaviť na rôznych miestach.

Bola to takpovediac prvá kultúrna výstava v rímskych dejinách.

A odrazu, ako jej dôsledok, sa udialo niečo také ako silný  iniciačný impulz. Niečo, akoby bola spustená lavína, ktorá sa rozširovala a strhávala so sebou všetko.

Umelecké objekty sa stali v Ríme predmetom obrovského záujmu.

S postupným rozšírením sa Rímskej ríše na grécke teritórium a až na územie časti dnešného Turecka, ktoré patrilo vtedy Grékom, sa ako korisť dostali do Ríma tisícky  bronzových i mramorových sôch a ďalších vzácnych umeleckých objektov, zhotovených slávnymi gréckymi umelcami. To čo vtedy robili Rimania, by sme dnes označili ako mega-lúpež umenia. Vtedy to jednoducho bola len vojnová korisť, na ktorú mal víťaz právo. Neskôr robil niečo podobné napríklad aj Napoleon, ktorý kultúrne vykrádal Taliansko i Egypt, i ďalšie krajiny a umelecké objekty odtiaľ dal dopraviť do Paríža.

V časoch Rímskej republiky, teda pred vznikom rímskeho cisárstva, sa stalo módou bohatých Rimanov zhromažďovať umelecké diela vo svojich vilách, kde boli vystavené na obdiv pre hostí domáceho pána. Stali sa prestížnymi objektami. Každý boháč, ktorý sa rád predvádzal, ich vlastnil v hojnom počte. Napríklad aj slávny Cicero bol jedným z vášnivých zberateľov umenia.

Situácia sa zmenila až s príchodom cisárstva, a to vďaka Cézarovi a Augustovi. V ich hlavách sa zrodila myšlienka, že skvostne umelecké diela musia patriť všetkým a aj obyčajní ľudia musia mať možnosť ich obdivovbať. A tak nariadili, že sa natrvalo musia rozmiestniť vo verejných priestoroch Ríma. Bola to ich zásluha, že Rím sa stal prvým múzeom pod voľnou oblohou.

Ďalší cisári, ktorí prišli po Augustovi, rozvíjali ďalej túto myšlienku a v Ríme sa začali stavať aj prvé budovy-múzeá prístupné verejnosti.

Rím sa tak stal nielen administratívnym, hodspodárskym a vojenským centrom obrovskej Rímskej ríše, ale sa stal aj kultúrnym centrom sveta.

Ako to teda povedal veľký Vojtech Zamarovský, vynikajúci znalec dejín antického Ríma?

Povedal, že kto nepozná dejiny Ríma, nerozumie Európe a ja len dodám, že všetko to, čím sa definuje naša západná civilizácia, nesie aj dnes vo všetkom stopy toho, čím bol už starý Rím.