V rovniciach Einsteina „driemali“ nielen čierne diery, ale ešte aj iná veľká záhada

Všeobecná teória relativity, ktorú Albert Einstein vytvoril už vo veľmi mladom veku, je teóriou fyzikálnej geometrie a nemá nič spoločné s klasickou mechanikou, ako si to mnohí laici myslia. Táto zvláštna a veľmi špecifická geometria nie je však ani rovinnou, ale ani priestorovou geometriou. Jej charakteristickou vlastnosťou je jej štvordimenzionalita a jednou z jej dimenzií je čas.

Einstein dospel veľmi rýchlo k presvedčeniu, že táto neuklidovská geometria je definovaná a determinovaná hmotou, a to takým spôsobom, že čím väčšie množstvá hmoty uvažujeme  – mám tu na mysli také množstvá, ktoré majú aspoň hmotu nášho Slnka, a takých hmotných konglomerátov je v kozme nesmierne množstvo – tým viac ju taká hmota ovplyvňuje.   

Toto ovplyvňovanie euklidovskej geometrie hmotou sa prejavuje v tom, že ju deformuje.

V takom prípade hovorí Einstein o takzvanom zakrivenom priestore.

Najlepším dôkazom oprávnenosti jeho hypotézy a zároveň dôkazom skutočnej reality zakriveného priestoru bola pre neho existencia efektu gravitácie, ktorá podľa Einsteina nebola žiadnou mechanickou silou, ale len výsledkom „kopcov“ a „údolí“ nachádzajúcich sa všade v nekonečných diaľavách kozmického priestoru.  

Poznamenám, že kopce a údolia sú tu mienené len symbolicky a či analogicky.

V podstate sa vysvetluje touto analógiou ako účinkuje gravitácia. Čím je nejaké kozmické teleso masívnejšie, tým ako keby v priestore vytváralo akési imaginárne, vyššie a vyššie a strmšie a strmšie kopce. Ak sa nejaké iné menšie teleso  dostane na vrchol takého kopca, tak sa neodolateľne bude pohybovať smerom dole, do imaginárneho údolia,

Z toho vyplýva, že gravitácia podľa Einsteina vôbec nie je nejakou klasickou, teda mechanickou príťažlivou silou. Oveľa bližšie sme k jej podstate, ak si ju predstavíme ako účinok nejakej naklonenej roviny, ktorej sklon smeruje do stredu hmoty, ktorá túto rovinu vytvorila. Všetko čo sa na takú naklonenú rovinu dostane, tak má potom tendenciu pohybovať sa smerom nadol.

Einstein opísal tento fenomén veľmi názorne a precízne systémom diferenciálnych rovníc.

Bol to nemecký fyzik Schwarzschild, ktorý našiel práve v zmienených Einsteinových rovniciach aj riešenie pre tieto diery. Inak vyjadrené, jedným z ich riešení bolo také riešenie, z ktorého vyplynula existencia čiernych dier.

Možnosť existencie záhadných bielych dier vyplýva tak isto z rovníc Einsteina. A ide pritom tiež o druh geometrie, ktorá je teoreticky možná. Či však také diery existujú aj v realite, to ukáže až budúcnosť. Biela diera je vo viacerých svojich aspektoch úplným protikladom čiernej diery. Čierna diera sa vyznačuje takou enormne silnou gravitáciou, že z jej povrchu sa nemôže odpútať ani len svetlo, aj keď je  v celom kozme najrýchlejšie.

Biela diera, naproti tomu, svetlo neustále vyžaruje a preto neprestajne svieti. Ďalším protikladom, ktorým sa tieto objekty vyznačujú, je to, že z čiernej diery sa nemôže nič vzdialiť, do bielej diery sa zase nič nemôže dostať.

Ale ak by sa v bielej diere nachádzali nejaké objekty, tak by sa bez problému mohli z nej dostať von. Aj to dokazujú Einsteinove rovnice. Preto nás vôbec neprekvapí tvrdenie, že tieto kozmické objekty neustále emitujú hmotu a energiu. Sú tak nevyčerpateľnými zdrojmi novovytvorenej hmoty v kozme, a tak ich možno označiť za kozmické maternice, kde sa rodí nová hmota. Ak biele diery existujú reálne, tak by mohli byť príčinou mnohých záhadných a dosiaľ nevysvetliteľných erupcií a emisií, ktoré pozorujú astronómovia v jadrách početných galaxií a v kvazaroch.

Biela diera končí svoju existenciu obrovskou explóziou, pričom sa uvoľní veľké množstvo novej hmoty. Kedy sa niečo také udeje?

Na túto otázku nemáme zatiaľ žiadnu odpoveď a tiež nevieme povedať, z čoho pozostáva tento mysteriózny kozmický objekt. Naša súčasná fyzika nemá nič k dispozícii, čo by nám také otázky pomohlo vyriešiť.