„Ukrajina“ bola, je a bude súčasťou Ruska, a to asi tak, ako Morava bola, je a bude súčasťou Česka

Medzi klamstvami, ktoré sa opakujú, akoby išlo o samozrejmú pravdu, je aj to, že Rusko napadlo nezávislý suverénny štát Ukrajinu, a to bez toho, aby akýmkoľvek spôsobom nebolo naznačilo, že tento takzvaný nezávislý štát nebol nikdy od Ruska nezávislým štátom.  

Predsa už v Kyjevskej Rusi nebolo toto územie „Ukrajinou“ ale Ruskom a potom neskôr aj po celé stáročia  bolo neoddeliteľnou súčasťou Ruskej ríše.

Už samotný názov a či výraz Ukrajina mal pôvodne len ten význam, že išlo o územie, ktoré je na okraji Ruska, ale samozrejme ešte v ňom ( u kraja, pri kraji, alebo ukraji a neskôr to prešlo do slova ukrajina).

Napríklad medzi 15. a 16. storočím bola „Ukrajina“ súčasťou Moskovského veľkovojvodstva a potom neskôr, ako každý vie súčasťou Sovietskeho Ruska.

Azda najväčší rusky hovoriaci spisovateľ 19. storočia Gogoľ, vo svojich „Večeroch v Hamlete pri Dikanke“ úžasne emocionálne pôsobivo opísal krajinu regiónu vtedy známeho ako „Malé Rusko“ (takže nebola to akási Ukrajina, ale len a len Rusko) a zvyky tamojších ľudí..

Pre presnosť treba dodať, že veľká časť územia, ktoré dnes nazývame Ukrajinou, bola až do konca prvej svetovej vojny najvzdialenejšou provinciou Rakúsko-Uhorska pod názvom Halič, kde  v „ukrajinskom“ meste Brody sa narodil Joseph Roth, jeden z najväčších nemecky hovoriacich spisovateľov 20. storočia.

Je dôležité nezabudnúť, že hranice toho, čo od roku 1990 nazývame Ukrajinskou republikou, sa presne zhodujú s hranicami Ukrajinskej sovietskej socialistickej republiky a nemajú žiadny predchádzajúci základ v častých deleniach tohto regiónu medzi Poliakmi, Rusmi, Rakúšanmi a Osmanmi, ktoré existovali v tomto regióne v istých časových úsekoch.

Akokoľvek paradoxne to pre niekoho môže znieť, tak tzv. ukrajinská štátna identita existuje len vďaka Sovietskej socialistickej republike, ktorej miesto zaujala.

Obyvateľstvo žijúce v tejto oblasti bola pestrá zmes, ktorú tvorili nielen potomkovia kozákov, ktorí sa tam masovo prisťahovali v 15. storočí (pričom sa sami neoznačovali ako Ukrajinci, ale vždy len ako Donskí kozáci, a len to bola ich etnická identita), ale aj Poliaci, Rusi, Židia, Rómovia, Rumuni a Huculovia (ktorí v rokoch 1918 až 1919 vytvorili krátkodobú nezávislú republiku – nie ukrajinskú!).

Je celkom legitímna predstava, že vyhlásenie nezávislosti Ukrajiny v očiach Rusa by sa príliš nelíšilo od prípadného vyhlásenia nezávislosti Sicílie v očiach Taliana (toto nie je pritiahnutá hypotéza, pretože sa nesmie zabudnúť, že Hnutie za nezávislosť Sicílie, vedené Finocchiarom Aprile, bránilo nezávislosť ostrova v roku 1945 stretom s Carabiniermi, čo malo za následok desiatky mŕtvych).

Nehovoriac o tom, čo by sa stalo, keby sa nejaký americký štát vyhlásil za nezávislý od USA (ktorých súčasťou je každý štát USA oveľa kratšiu dobu ako Ukrajina bola súčasťou Ruska) a vstúpil do spojenectva s Ruskom.

Pokiaľ ide o demokratickú legitimitu súčasnej ukrajinskej republiky, je známe, že jej 30-ročnú históriu absolútne negatívne poznačili neplatné voľby v dôsledku podvodov, občianskych vojen a viac-menej skrytých prevratov, a to natoľko, že predseda Európskej komisie Jean-Claude Juncker v marci 2016 uviedol, že Ukrajine bude trvať najmenej 25 rokov, kým splní požiadavky, ktoré by legitimizovali a umožnili jej vstup do Európskej únie.