Titus, budúci rímsky cisár, dobyje Jeruzalem – koniec viac ako tisícročnej histórie starého Izraelu

Rímsky cisár Vespazian poveril v roku 68 svojho syna Titusa, aby raz navždy pokoril buričský Izrael. Titus ako skvelý vojvodca však najprv musel upevniť a zvýšiť údernú silu svojich rímskych légií, aby si bol istý, že otcov príkaz zrealizuje. Medzičasom mu otec poslal na podporu aj ďalšie légie a Titus, vybavený aj veľkými dobýjacími vežami, sa začiatkom roku 70 objavil pod silnými opevneniami Jeruzalemu.

Polroka trval hrdinský boj obrancov mesta, kým sa Rimanom podarilo preniknúť cez prelomené hradby do mesta. V uliciach bojoval potom ešte dlho muž proti mužovi. Rímska presila napokon slávila víťazstvo. Odpor povstalcov bol utopený v obrovskom mori krvi. Všade v uliciach sa hromadili mrtvoly. Ešte mesiac sa držali obrancovia takzvaného Horného mesta, malej časti mesta, ktorá bola ešte zvlášť vo vnútri Jeruzalemu opevnená. Potom bolo dobyté aj toto posledné útočište hrdinských obrancov Jeruzalemu. Mesto i chrám horeli viac dní, a to bol koniec, koniec posledného heroického boja Izraela proti Rímu. 

Celé štyri roky dokázal malý Izrael odolávať všemocnému rímskemi impériu. Stálo ho to milión zabitých Židov a deväťstotísíc ich bolo predaných do otroctva. Sedemsto najurastenejších mladíkov bolo vložených do reťazí, aby tvorili v Ríme súčasť triumfálneho sprievodu na počesť víťaza židovskej vojny, Tita, ako to bolo dávnou rímskou tradíciou.

Desaťtisíc mužov, starších ako sedemnásť rokov, bolo prevezených do Egypta, kde museli doživotne ako otroci pracovať v kameňolomoch pre potreby nenásytného Ríma, večne hladného po nových stavebných materiáloch. Okrem toho dal Titus pre výstrahu ukrižovať niekoľko sto mužov, ktorí boli evidentne účastní boja proti Rímu. Tisícky mladých mužov daroval do rímskych provincií, aby bojovali v arénach ako gladiátori. Napokon vydal aj rozkaz k úplnému zničeniu mesta i chrámu a k ich premene na ruiny. Len tri veže nechali legionári na jeho príkaz stáť, aby tak navždy vydávali svedectvo o tom, aký osud postihol Jeruzalem a aby boli výstrahou pre všetkých, ktorí by sa ešte niekedy chceli vzoprieť vôli Rímu. 

Víťazstvo nad malinkou izraelskou krajinou oslavoval Titus a Rimania tak, ako keby boli porazili najnebezpečnejšieho nepriateľa na svete. Prv než sa vrátil do Ríma, tak usporiadal veľké oslavy v Cezarei, kde nariadil usporiadanie okázalých viacdňových hier. Boli to typické barbarské hry starého Ríma, keď pre potešenie a zábavu museli bojovať v aréne židovskí zajatci proti vydráždeným divokým zverom a tiež aj proti sebe v skupinách i jednotlivo. Išlo pritom vždy o život alebo smrť. V aréne počas neľudských bojov našlo strašnú smrť okolo dvetisícpäťsto zajatcov.

V Ríme v roku 71 sa potom konala hlavná oslava Titovho triumfu v židovskej vojne. Triumfálny sprievod bol okázalo veľkolepý. Okrem iného viezli na vozoch aj ukoristené vzácne kultové predmety a posvätné zlaté drahocennosti z jeruzalemského chrámu, čo pre Židov bolo neznesiteľným zneuctením ich náboženstva. Na malých prenosných javiskách bol počas sprievodu ukazovaný pre obrovský dav aj priebeh všetkých bitiek židovskej vojny, ako aj dobytie Jeruzalema. Napokon sa sprievod, ako to bolo starou tradíciou, zastavil pred Jupiterovým chrámom a niekoľkí legionári si spomedzi zajatcov vybrali jedneho z vodcov židovských bojovníkov Simona bar Giora, okolo krku mu uviazali povraz a bičujúc ho priviedli ho na okraj Tarpejských skál, odkiaľ ho sotili do priepaste. Jeho smrť potom posol oznámil radosťou kričiacemu zástupu.

V hlavnom meste impéria už bolo otrasné divadlo dlho minulosťou, no v porazenom Izraeli ešte stále odolávala posledná bašta židovského vzdoru a odboja proti mocnému Rímu. Vysoko, na veľkom brale nad Mŕtvym morom, sa týčila pevnosť Masada. Bojovalo v nej svoj ostatný boj 967 zelótov, včítane žien a detí. Z toho mohlo byť maximálne do štyristo bojaschopných mužov, ale zúfalého boja sa zúčastňovali aj ženy a väčšie deti. Ich vodcom bol Eleasar ben Jair. Prisahali si, že budú bojovať až do posledného dychu a že sa radšej vzájomne pozabíjajú, ako by mali padnúť živí do rúk nenávidených Rimanov. 

Po dlhotrvajúcom obliehaní napokon aj Masada podľahla Rímu. Koniec existencie Izraelu bol spečatený a trvalo takmer dve tisícročia, kým jeho existencia na pôvodnom území, ktoré zabrali Turci, Arabi a Palestínčania, bola znova obnovená.

Moderný Izrael robí preto všetko, aby sa história zničenia židovského štátu už nikdy nezopakovala.