Temné tajomstvo kariéry Helmuta Kohla - 2. časť

Ako sme už povedali, postupne si Dr. Ries do svojho poľského nacistického koncernu pripojil celý rad ďalších podnikov. V jednom z nich zamestnal nového riaditeľa, nacistu A. Missbacha, ktorý si vymyslel ďalšie beštiálne metódy, ako dostať nútene pracujúcich robotníkov k tomu, aby pracovali ešte intenzívnejšie. Okrem iného posielal tých, s ktorými nebol spokojný, do rúk Gestapa, aby ich patrične potrestalo. Missbach sa po vojne stal CDU-poslanec Bundestagu.

Dr. Ries si tak vyslovene zločineckým spôsobom nadobudol v Poľsku za niekoľko rokov takú obrovskú korisť, že keď ju v zime 1945 transportoval do Nemecka, musel na to použiť dlhé konvoje nákladných áut a nákladných vlakov! Tento nehanebný muž nahrabal v Poľsku nielen mnoho miliónov mariek, ktoré vynášal do Nemecka v kufroch, ale aj stovky kvalitných fabrických strojov, vagóny textilu, autových pneumatík, čižiem, topánok, obrovské množstvá ukoristených umeleckých predmetov, drahých kobercov, klenotov a šperkov, ako aj cenné papiere svojich pracovných otrokov a tiež zlaté zuby stovák zavraždených mužov a žien.

Takým “človekom” bol veľký priateľ, poradca a blízky dôverník kancelára Helmuta Kohla, Dr. Fritz Ries. Aký úsudok možno vyniesť o niekom, kto sa nielen priatelí s takým indivíduom, ale sa ním aj dáva protežovať, a pritom vie všetko o jeho minulosti, prenecháme uváženiu každého čitateľa!

Ak by si niekto myslel, že týmto bolo povedané už všetko negatívne, čo sa o F. Riesovi dá povedať, ten by sa veľmi mýlil. Jeho neľudské a nezákonné činy, z ktorých mnohé robil v spolupráci so svojimi priateľmi, sú oveľa obsiahlejšie. 

10. 10. 1953 – keď jeho chránenec H. Kohl bol už “jemand” (niekým) v lokálnej CDU mesta Ludwigshafen – úrady vo Frankenthale uznali “chudáka” Fritza Riesa za človeka poškodeného vo vojne a udelili mu státus Vertriebener (vyhnanec). V úradnom dokumente sa možno dozvedieť výšku strát, ktoré “úbohý” Ries utrpel vo vojne. Ide o sumu 2 milióny ríšskych mariek a o stratu 10-izbového domu v poľskej Trzebinii!!!

Toto je len jedno zo svedectiev, ako sa údajne demokratické Nemecko za kancelára Konráda Adenauera a vlády CDU s nevýslovným cynizmom stavalo k problematike nacistických zločinov a nacistickým vrahom a z agresorov robilo obete a z obetí agresorov. “Fajnový” uhladený pán F. Ries, ktorý dobyté a pokorené Poľsko drancoval najvyššou mierou, zaobchádzal so zajatými robotníkmi, ktorí vykonávali nútené práce, horšie ako so zvermi a ešte ich aj nezákonne oberal o majetok, si dal úradne potvrdiť, že vojna, rozpútaná Nemeckom, na ktorej nehorázne a nesmierne zbohatol, ho urobila úbožiakom, ktorého nevyhnutne treba odškodniť. Ak teraz poznáme všetky tieto súvislosti, možno sa diviť, že H. Kohl ako kancelár robil celé roky – ale samozrejme už aj dávno predtým – nezákonné, kriminálne činy a keď sa na to prišlo, tváril sa ako chudák, ako obeť, ktorej ubližujú!? 

F. Ries sa napojil na každý štátny finančný zdroj, ktorý bol vytvorený na pomoc úbohým nevinným nemeckým vyhnancom z východnej Európy, ktorí prišli o majetok. Vždy vtedy, ak nejaký úradník pri preskúmavaní jeho oficiálnych podkladov prejavil čo len najmenšiu pochybnosť o oprávnenosti jeho požiadaviek, prišiel tlak “zhora” a vec bola okamžite vybavená v prospech Dr. Riesa. Kto za ním stál, to už vieme. 

V tom čase (koncom šesťdesiatych rokov) H. Kohl však už dávno nebol jediným popredným politikom CDU-CSU, o ktorom F. Ries hovorieval, že keď ho zavolá hoci aj o tretej v noci, vyskočí a všetko pre neho vykoná. V tejto súvislosti je potrebné poznamenať, že mnohonásobný milionár Ries si medzičasom kúpil prekrásny poľovnícky zámok Pichlar, známy ako “Perle der Steiermark”, jeden z najkrajších v Rakúsku. V sedemdesiatych rokoch tam ako hosťov pozýval početné známe osobnosti politického života a priemyselných magnátov západného Nemecka. Okrem H. Kohla, H. M. Schleyera  -  o ktorých sme už hovorili – uvedieme ešte niekoľkých, ktorí tam s obľubou chodievali. 

Generálny splnomocnenec Tessman, niekdajší vysoký SS-Führer. Vo vojne intenzívne spolupracoval so zlopovestným vojnovým zločincom Martinom Bormannom. Angličania ho väznili do roku 1948. Neskôr sa stal členom prezídia rady CDU pre hospodárstvo.

Dr. Alfred Dregger, významný CDU politik, ultrapravičiar a viacročný predseda frakcie CDU-CSU v Bundestagu.

Siegfried Zollmann, poslanec Bundestagu. Narodil sa v Československu, kde bol členom zakázanej Hitlerjugend. V roku 1934 sa z neho stal Führer Hitlerjugendu v Berlíne. V roku 1939 bol touto funkciou poverený v Českom protektoráte. Mal úzke kontakty s vojnovým zločincom Heydrichom

Dr. Ebehard Taubert, od 1931 člen NSDAP. Od roku 1933 blízky spolupracovník vojnového zločinca, šéfa nacistickej propagandy Dr. Jozefa Goebbelsa. Okrem toho bol od roku 1938 aj sudcom zlopovestného 1. senátu ľudového tribunálu a zodpovedný za rozsudky smrti vykonané na nemeckých protifašistických bojovníkoch. E. Taubert bol aj veľmi “kreatívnym” mužom, ktorý vypracoval text a idey pre najpopulárnejší propagandistický nacistický protižidovský film Der ewige Jude (Večný Žid). Hoci spočiatku bol hľadaný ako vojnový zločinec, po niekoľkoročnom ukrývaní sa na Západe, sa na jeho zločiny “zabudlo” a v roku 1950 bol už v Bonne, kde mu vtedajši minister obrany, dobre známy Franz Jozef Strauss, dal miesto a stal sa poradcom pre psychologické vedenie vojny v Bundeswehre! Nepotrestaný vojnový zločinec sa mohol stať poradcom armády štátu, ktorý o sebe tvrdil, že má vysokú demokraciu!!! Ostré protesty Ústrednej rady Židov v SRN spôsobili, že F. J. Strauss napokon musel svojho chránenca oficiálne prepustiť. No hneď sa stal vedúcim právneho oddelenia a osobného úradu Dr. F. Riesa v jeho Pegulan-koncerne vo Frankethale. V úzkej kooperácii so Straussom a Riesom a s finančnou podporou CDU-CSU organizoval štvavé kampane proti Willymu Brandtovi. Okrem toho inicioval vytváranie ultrapravicových a neonacistických zoskupení a organizácií, ako aj ich tlačových orgánov v západnom Nemecku.

Po všetkom tom, čo sme si už povedali, nás zaiste neprekvapí, keď sa dozvieme, že častým hosťom F. Riesa na zámku Pichlar bol aj F. J. Strauss (aj on mal za sebou, podobne ako Ries a Schleyer, pohnutú nacistickú minulosť). Boli blízkymi priateľmi a tykali si. Ries sa mu veľmi zavďačil najmä tým, že jeho manželku Mariannu urobil akcionárkou svojho skvele idúceho koncernu, o ktorom už vieme, že finančná báza pre jeho úspechy vznikla už v obsadenom Poľsku prácou nútených robotníkov.   

Helmut Kohl sledoval rastúce priateľstvo svojho starého priateľa Riesa s F. J. Straussom s veľkou nedôverou. H. Kohl mal v tej dobe – ale aj neskôr, už ako spolkový kancelár – extrémny komplex voči Straussovi, ktorý ho argumentatívne, rétoricky i intelektuálne vysoko prevyšoval. Vďaka Riesovej dlhoročnej podpore sa stal minsterským predsedom v Mainzi a pre rok 1975 plánoval stať sa CDU-kandidátom na kancelára a najneskôr potom by narazil na Straussa (ministerského predsedu Bavorska a vodcu CSU), ako na nebezpečného rivala. No F. Ries ho upokojoval a povedal mu, že spolu so svojimi priateľmi z nemeckých koncernov sa už dohodli, že budú podporovať jeho, Kohlovu kandidatúru. Straussa síce pokladali za najschopnejšieho z možných kandidátov, ale z viacerých dôvodov bolo lepšie mať ho ako šéfa bavorskej vlády v Mníchove, kde ho väčšina ľudí priam zbožne uctievala, ako pre mnohých iných veľmi sporného kancelára západného Nemecka, lebo prejavoval až príliš mnoho typických bavorských vlastností, nie všade obľúbených. 

V jednom si však “páni veľkých peňazí" boli úplne istí. Helmut Kohl bezpodmienečne potreboval “intelektuálnu oporu”. Aj keď sa už stal kancelárom, kolovali po celom západnom Nemecku ešte veľmi dlho desiatky vtipov o jeho v tom čase príslovečnej ťažkopádnosti a intelektuálnej neobratnosti. Jeden z nich: 

Kohl prišiel na oficiálnu návštevu do Paríža. Keď stoloval s Mitterrandom, dal hostiteľ priniesť znamenité víno značky Bordeaux. Čašníkovi sa však akosi nedarilo ho otvoriť. Kohl, aby sa ukázal, ho horlivo vzal do rúk a ponúkol sa, že ho otvorí. Len čo na etikete zbadal slovo Bordeaux, pozrel s poľutovaním na čašníka, poťukal si na čelo, akoby chcel povedať, či nevie čítať a začal otvárakom vŕtať presne tam, kde bolo napísané Bordeaux. Mitterrand a čašník pozerali začudovane a zhrozene jeden na druhého, nevediac čo povedať. “Čo sa divíte, veď tu je napísané, že tu treba vŕtať!” povedal im Kohl s iróniou v hlase. Chudáci, oni predsa nemohli vedieť, že v Helmutovom rodnom falckom dialekte ,bor dó‘ znamená: Vŕtaj tu! 

O Kohlovom mimoriadnom talente pri používaní demagogických metód sa dobre vedelo a tiež aj o jeho bezohľadnom nasadzovaní lakťov, no práve tak sa vedelo aj o jeho slabších duchovných schopnostiach. Preto sa “páni veľkých peňazí” už dávnejšie dohodli, že keď ho urobia kancelárom, tak “inštalujú” po jeho boku vhodného inteligentného “génia” – ktorého medzi sebou nazývali Nummer zwei a ktorý bude vyrovnávať a zahladzovať jeho inteligenčné manko.

Tým mužom sa stal profesor Kurt Biedenkopf (od roku 1973 generálny sekretár CDU, po zjednotení Nemecka ministerský predseda Saska a v tej dobe už nepriateľ H. Kohla), ktorý chodil do ľudovej školy spolu s H. Kohlom a ktorý mal za ženu dcéru Dr. Riesa. Kto by si bol myslel, že Nemecku tak dlho vládol (utajene) takpovediac rodinný klan istého Dr. Riesa, o ktorom vo všeobecnosti nevedel takmer nikto?!

K. Biedenkopf sa stal stratégom a kormidelníkom H. Kohla. Tím Kohl-Biedenkopf však v roku 1976 nedokázal vyhrať voľby a po čase – už po smrti F. Riesa, v roku 1977 – sa v hneve rozišiel. Pomstivý Kohl Biedenkopfa “odsunul” z funkcie generálneho sekretára a keď sa v roku 1982 stal kancelárom a veľkohubo hovoril o duchovno-morálnom zvrate v Nemecku, bolo to už bez K. Biedenkopfa.   

Takto zaobchádzal Helmut Kohl s ľuďmi, ktorí sa mu z nejakého dôvodu stali nepohodlní a či nebezpeční.

Koniec