Keď sa v 1. storočí p.n.l. Egypt po tom ako ho dobyl Cézar stal jeho zásluhou dôležitou súčasťou Rímskej ríše, tak sa egyptským bohom naskytla vhodná príležitosť, aby sa usídlili aj v severných oblastiach Stredozemného mora.
Pričom ale už za vlády gréckych Ptolemajovcov v Egypte bol vplyv týchto unikátnych staroegyptských bohov na svet helénsko-rímskej kultúry vďaka ich neobyčajnému mysticko-magickému vyžarovaniu mimoriadne intenzívny.
Staroegyptské poznanie, ktoré bolo veľmi rozsiahle i obsiahle, ako aj fascinujúci religiózny svet Egypťanov mali veľký vplyv na rozvoj gréckej antiky.
Aj v Ríme už počas vlády prvých cisárov užívali egyptskí bohovia rešpekt a úctu. Egyptskí kňazi presťahovali svojich bohov do Ríma veľmi úspešne a preto sa títo veľmi rýchlo etablovali na tamojšej religióznej scéne.
A spočiatku bolo v Ríme egyptské náboženstvo oveľa úspešnejšie ako kresťanstvo. Tento stav trval viac ako dve storočia.
A dokonca to mohlo dotiahnuť až na najvyšší piedestál religióznej moci a stať sa hlavným náboženstvom Rímskej ríše. V nej totiž už v treťom storočí veľmi ochabovala viera na moc a silu tradičných rímskych bohov, a to malo negatívny vplyv na súdržnosť a životaschopnosť celej ríše.
Rím preto na prelome tretieho a štvrtého storočia naliehavo potreboval silnú jednotiacu a modernú religióznu ideológiu, ktorá by posilnila a upevnila jeho imperiálnu politickú moc.
V Ríme – hlavnom meste ríše – bolo v tom čase niekoľko sto egyptských kňazov a cisár Konštantín im bol priaznivo naklonený a viedol s ich predstaviteľmi viacero rozhovorov, v rámci ktorých sondoval možnosť, či by bolo možné urobiť z egyptského náboženstva štátne rímske náboženstvo, ktoré by Rímsku ríšu stmelilo a vdýchlo jej nové obrodzujúce energie.
Múdry a rozvážny panovník Konštantín si bol celkom istý, že egyptskí kňazi samozrejme plne vyhovejú jeho prianiam a ešte mu aj budú veľmi vďační za to, že z ich náboženstva urobí najdôležitejšie náboženstvo v Ríme, a to aj so všetkými veľkými výhodami, ktoré aj pre nich z toho vyplynú.
V tomto sa ale Konštantín veľmi prerátal. Aj keď bol veľmi vzdelaný, tak mu bol svet egyptských kňazov a ich myslenie veľmi vzdialené. Podcenil a či lepšie povedané nevedel nič o ich silnom a doslova presilnom religióznom tradicionalizme.
Egyptskí kňazi vôbec neboli ochotní akceptovať niektoré požiadavky cisára – neboli totiž schopní vnímať a obsiahnuť nového ducha doby a zmodernizovať svoje prastaré náboženstvo, ktoré bolo stále verné svojím dávnym egyptským tradíciám.
Ich náboženstvo existovalo v nezmenenej forme už tisícročia a v ich predstavách by bolo ťažkým a neodpustiteľným prečinom proti starým bohom Egypta, ak by na ňom vykonali čo len najmenšie zmeny. Boli si istí tým, že by tak svojich bohov nemierne rozhnevali a tí by určite za to kruto potrestali celý Egypt.
A tak ani len cisár obrovskej svetovej Rímskej ríše ich nijako a za žiadnu cenu nedokázal dostať k tomu, aby mu vyhoveli. Pre nich bolo niečo také – ako urobiť akúsi reformu ich náboženstva – neprepáčiteľným bohorúhačstvom.
Konštantín preto musel zavrhnúť túto myšlienku a vymyslieť si niečo iné.
Netrvalo dlho a následne veľmi prezieravo pochopil a priam geniálne obsiahol veľké možnosti a jedinečný politický význam pre Rím, ktorý sa ukrýval v kresťanskej ideológii.
Preto si veľmi múdro zvolil práve toto nové mladé náboženstvo, ktoré bolo v Ríme dlho potláčané a kruto prenasledované, ale obdivuhodne všetko znieslo a pretrpelo. Konštantín pochopil, že práve preto je v ňom obrovská sila a že aj jeho Boh musí byť výnimočným Bohom, keď sa ho jeho veriaci nevzdajú ani vtedy, keď ich kruto mučia a hádžu do Kolosea, kde ich roztrhajú divé hladné zvery.
Pochopil aj to, že tým, že sa zrodilo v rímskej provincii Judei, tak malo blízko k Rímu a k jeho spôsobu života. A keďže poznalo len jedného Boha, tak preto bolo možné ľahko spojiť ideu cisárstva s jedným vládcom cisárom, s ideou jediného Boha, jediného kráľa nebies.
Konštantíovi bolo samozrejme celkom jasné aj to, že keď vydá cisársky edikt o povýšení kresťanstva na najvyší stupienok dôležitosti a moci, tak ho následne musí vybaviť s veľkými a významnými privilégiami, ktoré mu budú zaručovať mimoriadnosť a najvyššiu kompetenciu vo vzťahu k iným náboženstvám v Rímskej ríši.
Toto potom kresťanstvo aj dokonale využilo. V tom čase boli v jeho radoch už veľmi učení teológovia, vyzbrojení vynikajúcimi múdrosťami a učením starogréckych filozofov, ktorí vedeli skvelými argumentami presviedčať ľudí i rímskych učencov o dokonalosti a výnimočnosti kresťanskej vierouky.
A tak kresťanstvo veľmi rýchlo odsunulo a vytlačilo všetky ostatné náboženstva, včítane egyptského, do absolútnej bezvýznamnosti a mnohé z nich celkom zanikli a ich vyznávači sa stali kresťanmi.
Pokračovanie nasleduje
