Svetoznáma rímska Piazza Navona – ako ju autenticky zažili Eva a Robert z východu SR
07.03.2019 20:42
Eva, 35 ročná lekárka a Robert, 39 ročný inžinier boli už od detstva milovníkmi Talianska a jeho neobyčajnej kultúry. Pred trinástimi rokmi, keď trávili v tom istom čase, ale nezávisle od seba týždeň v Ríme, tak ich tam náhoda zviedla dohromady a už o rok boli manželmi. Vždy, keď mohli, vyrazili do Talianska. A tak aj minulý rok.
Ja som Roberta spoznal v Košiciach, keď som tam pred rokmi bol s troma talianskými žurnalistami na tlačovej ceste, ktorú sme robili po SR. Robert nás sprevádzal mestom celý deň a ukazoval jeho zaujímavosti. Veľmi sme sa spriatelili a keď sa oženil, tak som spoznal aj Evu. Takmer každý rok sa nám podarí stretnúť niekde v Taliansku.
Bol horúci jesenný deň a Eva s Robertom kráčali po nábreží Tiberu. Po niekoľkých minútach prišli k mostu v blízkosti Anjelskeho hradu. Po ňom prešli na druhú stranu rieky a opustili Trastevere, kde leží Vatikán a ocitli sa na ulici, ktorou sa možno dostať k svetoznámemu námestiu Piazza Navona. Na začiatku ulice postretli staršieho uja, nevysokého vzrastu, ktorý pred sebou tlačil neveľký prastarý rozheganý vozík, úplne preplnený knihami. Odrazu, celkom nečakane, sa vydal aj so svojím vozíkom na druhú stranu širokej ulice preplnenej uháňajúcimi autami a vôbec mu nevadilo, že tam nebol prechod pre chodcov. Dával pritom pozor len na svoje knihy, ktoré tvorili na vozíku väčší kopec a o autá okolo neho sa nestaral ani v najmenšom.
Knihy starký pridŕžal jednou zo svojich žilnatých hrbolatých rúk a druhou tlačil vozík. Keď ho už dotlačil do stredu cesty, tak odrazu sa mu z kopca kníh zosypalo nejakých dvadsať rovno pod kolesá aut.
Reakcie vodičov boli pre Evu, vysokú štíhlu, neobyčajne atraktívnu ženu a Roberta, tiež veľmi pohľadného muža, naozaj prekvapujúce. Očakávali, že začnú na uja vytrubovať a mu nadávať, ako by sa to určite v podobnej situácii stalo v Paríži, Berlíne, ale i v Bratislave. Tu, v mimoriadne chaotickom Ríme však ani jediný z množstva vodičov, ktorí míňali uja uprostred ulice, neprešiel žiadnu z kníh na ceste a pritom nikto z nich neohrozil ani starkého a ani žiadneho iného účastníka dopravy. Starý ujec si úplne pokojne a bez najmenšieho chvatu a nervozity zbieral svoje knižky z cesty. Po chvíli, keď už mal všetko vo vozíku, vydal sa ďalej a pokračoval pokojne vo svojej ceste smerom ku chodníku.
Obaja ho ešte niekoľko sekúnd pozorovali, ako sa dostal na protiľahlý chodník a už sa chceli vydať na ďalšiu cestu smerom k Piazze Navone, keď sa stalo niečo, čo im prišlo ako groteska a rozosmiali sa tak veľmi, až im vytryskli slzy z očí. Starému ujkovi sa opäť podarilo vysypať knižky zo svojho vozíka, v tomto prípade ale všetky, lebo sa mu prevrátil celý vozík. Určite kvôli hrbolatému a nerovnému chodníku, aké boli v Ríme na mnohých miestach. Okoloidúci mu hneď ochotne pomáhali dať všetko do poriadku a po malej chvíli ho už videli ako s vozíkom zahol za blízky roh a zmizol im z dohľadu.
Eva s Robertom pozreli na seba, krútili trochu nechápavo hlavami, chytili sa za ruky, pobozkali sa a potom už kráčali ďalej k Navone, ktorá bola ešte veľmi vzdialená, pričom sa orientovali podľa prefektnej skladacej mapy Ríma, kde bola zaznačená každá ulica.
Po takej polhodine sa už blížili k cieľu svojej cesty – k Piazze Navone.
V jednej ulici, už v jej susedstve, ktorá bol tiež tak veľmi preplnená parkujúcimi autami aj na chodníkoch, že radšej sa ani nepokúšali kráčať po chodníku. Eva odrazu objavila niečo, čo ju opäť naplno rozosmialo. Robertovi, ktorý sa na ňu nechápavo a spýtavo pozeral, len ukázala rukou na dodávkové auto, ktoré stálo pred nimi zaparkované na chodníku a bolo tak vtesnané medzi iné autá, že ak by jeho vodič bol práve prišiel, tak by nemal nijakú šancu odísť s ním a ani nič z neho vybrať. Na zadných dverách dodávky, ktorá vozila tovary, bolo napísané obrovskými písmenami: „Lasciare per abrire il furgone“ – „Nechať miesto pre otvorenie dodávky“. Obaja hovorili dobre taliansky a keď si aj Robet pozrel nápis, tak vypukol do hlasného smiechu aj on.
Keď sa napokon pobrali ďalej, tak ľutovali, že nemohli byť svedkom príchodu majiteľa dodávky, lebo by boli veľmi radi zažili, ako by sa správal a ako by si v tej situácii počínal. Taliani sú najskveleší pouliční „herci“ a pozorovať ich v rôznych situáciách, je takmer vždy neobyčajné a úžasné divadielko.
------------------------------
Konečne sa pred ich zrakmi objavila svetoznáma povestná Piazza Navona, okrem Vatikánu najnavštevovanejšie miesto v Ríme. Toto miesto svojou zvláštnou atmosférou, ktorá na ňom vládne, musí uchvátiť každého. Aj tam - tak ako vo Vatikáne - senzitívny človek okamžite zachytí vibrácie pozitívnych energií, ktoré sú tam akumulované ako v istom druhu kondenzátora nabitého silnými psychickými energiami.
Architektúra tohto námestia formy dlhého obdĺžnika je majstrovským dielom vyspelého barokového umenia.
V časoch antického Ríma sa presne na tom mieste nachádzal štadión, ktorý dal vybudovať cisár Domicián. Jeho forma a rozmery ostali zachované v dnešnej ploche námestia Piazza Navona. Je dlhé 240 metrov a široké 65 metrov. Jeho ústredným miestom je Fontana dei Fiumi – vodotrysk štyroch veľriek.
Štyri titansky pôsobiace sochy nahých mužov personifikujú veľrieky Níl, Ganges, Dunaj a Rio de la Plata. Fontána patrí k najvýznamnejším dielam svetoznámeho Berniniho a štyri veľrieky symbolizovali štyri, v tom čase keď architekt žil, známe svetadiely.
Priamo oproti fontáne stojí kostol svätej Agnesy. Jeho staviteľom bol Francesco Borromini. Obaja slávni stavitelia Bernini a Borromini sa nemali veľmi v láske. V Ríme v ich časoch kolovala anekdota, ktorá to potvrdzuje:
„Bernini všade rozširoval, že muž symbolizujúci Rio dela Plata dvíha ruku v ochrannej póze smerom k fasáde kostola, akoby ju chcel zadržať pred zrútením a muž, ktory reprezentoval Níl si zas zakrýva hlavu, aby nemusel večne pozerať na chyby, ktorých sa podľa Berniniho dopusti pri svojej konštrukcii Borromini“.
Ak je táto anekdota pravdivá, tak potom lišiak Bernini naozaj veľmi originálnym spôsobom dokumentoval v nej, čo si skutočne myslel o svojom konkurentovi.
Eva, ktorá dôkladne poznala dejiny Ríma, už cestou porozprávala Robertovi o týchto súvislostiach týkajúcich sa Piazzi Navony. Povedala mu, že námestie je doménou početných umelcov, ktorí na ňom počas turistickej sezóny vystavujú a súčasne predávajú svoje maľby. Mnohí z nich robia na počkanie aj portréty a karikatúry. Stačí si na niekoľko minút sadnúť na stoličku a obraz je hotový.
Práve, keď už boli len niekoľko desiatok metrov od námestia, tak sa Robertovi odrazu pretrhol remienok na sandále, ktorý obopínal pätu a držal ju na nohe. Bola to nepríjemná nehoda, lebo tak nemohol ďalej chodiť. Vyzeralo to tak, že sa budú musieť taxikom vrátiť domov, kde mal ešte iné sandále a potom sa vrátiť, lebo na Navone sa rozhodne chceli zdržať dlhšie.
V nasledujúcom momente však nepríjemnú situáciu pozitívne vyriešila priam neuveriteľná náhoda.
-----------------------
Ani vo sne by ich nebolo napadlo, že práve stoja rovno pred zastrčenou malou obuvníckou dielničkou, o ktorej mohli vedieť len domáci zasvätenci. Zvonku totiž nesignalizovalo vôbec nič, že prastará brána - pred ktorou sa im stala nehoda so sandálou - vedúca do tmavej, vlhkej a ošarpanej chodby, má svoje tajomstvo. Tým bola miniatúrna miestnosť na konci chodby. Tá bola kráľovstvom starého šedivého šustra, sediaceho na nízkej trojnožke, opásaného deravou zasmolenenou zásterou.
To všetko uvidel Robert až po malej chvíli, lebo kým on nerozhodne postával a hnevlivo reptal nad svojím nešťastím, tak Eva, praktická, rýchla a rozhodná ako vždy, vošla do najbližšej brány, aby skúsila nájsť nejakú pomoc, mysliac si, že nájde niekoho, kto im pomôže opraviť sandálu aspoň provizorne. A čo vôbec nemohla tušiť, tak hneď tam objavila profesionála - starého šustra. Starý pán vzal do ruky tri vhodné klinčeky, niekoľkokrát šikovne klepol svojím kladivkom a Robertove veľké nešťastie bolo zreparované. Potom, ako si Robert s úsmevom uľahčenia svoje sandále opäť natiahol, stačilo Evine poďakovanie a jeden z jej kúzelných úsmevov a starý majsterko sa tiež natešene usmial a nechcel ani jediný cent za opravu. Vedeli dobre, že by ho urazili, ak by mu nasilu boli dali peniaze. Eva s ním ešte prehodila niekoľko milých slov a pri odchode ho pobozkala na vráskavé líce a starý muž sa blažene rozžiaril a vyprevadil ich až na ulicu, žehnajúc im, robiac za nimi rukou krížiky.
------------------------
Piazza Navona bola doslova preplnená davmi ľudí. Bolo tam ešte rušnejšie ako na vatikánskom námestí, hoci tam pochopiteľne bolo menej ľudí. Veď Navona bola v porovnaní s obrovským Petrovým námestím malá. Roberta prekvapilo veľké množstvo pouličných maliarov, ktorí sedeli husto vedľa seba a usilovne portrétovali ľudí. Odhadol, že ich muselo byť aspoň osemdesiat. Okolo nich krúžili dookola po námestí masy ľudí, zväčša to boli turisti. Eva bola nadšenou obdivovateľkou umenia pouličných maliarov a aj všade, kde ich objavila, dokázala pri nich postávať celé hodiny a obdivovať ich maľby a súčasne aj pozorovať rôzne typy ľudí, ktorí sa nechali portrétovať. Ako lekárka sa zaoberala aj s psychológiou a s obľubou analyzovala ich charakter podľa toho, ako sa správali počas portrétovania, ktoré trvalo minimálne dvadsať minút. Bola aj sama amatérskou hobby-maliarkou, a tak vedela ohodnotiť aj výkony maliarov.
Umelci, ktorí práve nemali žiadneho zákaznika, sa hneď snažili získať ďalšieho klienta. Každý mal na to vlastnú metódu ako zlákať k sebe na stoličku niekoho z okoloidúcich. Niektorí portrétisti mali na stoličke takmer nepretržite nejakú „obeť“, iní zas veľmi zriedkavo. Keď sa v ich blízkosti objavila Eva, tak ju každý maliar, akonáhle išla okolo neho, volal k sebe, dávajúc jej najavo, že je ideálnym modelom pre krásny portrét. Jeden jej dokonca ponúkal, že jej namaľuje portrét zadarmo a že mu urobí veľkú radosť, keď jeho ponuku prijíme. Odmietla mu s poďakovaním a pridala k tomu svoj úsmev, ktorí si vychutnali aj iní muži, ktorí boli v jej blízkosti. Nemala najmenšiu chuť ostať sedieť takmer polhodiny. Okrem toho už mala doma niekoľko takých portrétov.
Na Piazze Navone bolo aj viacero exkluzívnych a drahých kaviarní. Boli takmer do posledného miesta obsadené. Ako v celom Ríme, tak aj na Navone bolo nápadne veľa turistov zo Spojených Štátov. Nebolo možné ich prehliadnuť. Prevažne putovali vo veľkých skupinách a vodil ich domorodý odborný sprievodca.
------------------------
Už po krátkom pobyte na Navone zbadali, že aj tam usilovne pracovali rímski špecialisti pre kontaky k nežnému pohlaviu. Používali ale inú metódu ako ich kolegovia na vatikánskom námesti, ktorých Robert nazval „obchendovačmi“.
Nasadzovali pracovnú metódu, ktorej základom bola vzájomná spolupráca, v rámci ktorej si medzi sebou vymieňali dôležité informácie. Ich spôsob práce (nenápadne sa dostať do tesnej blízkosti nejakej ženy) spočíval v tom, aby sa šikovne a vhodným spôsobom dostali do priameho kontaktu s telom vyhliadnutej ženskej obete. Ktorým sa to darilo, tých Robert nazval „tlačičmi“. Boli to muži prevažne vo veku tridsať až päťdesiat rokov a ženy, ktoré si vyhliadli na ukájanie svojich erotických fantázii boli výlučne mladé cudzinky. Princíp ich práce pozostával v tom, že si vyhliadli veľkú skupinu ľudí, ktorí koncentrovane pozorovali, ako nejaký majster maliar práve niekoho portrétoval. Ľudia v skupine boli navzájom blízko seba a naťahovali hlavy jeden cez druhého, aby lepšie videli „model“ i maľovaný obraz. Títo páni - „tlačiči“ - pritom dávali najavo svoj enormný „záujem“ o prácu portrétistu a uznanlivo pokyvovali hlavami, pohmkávali, vyrážali vzdychy nadšenia, ako ó,ó,ó,ó,... ú,ú,ú,ú, a navzájom si niečo ukazovali gestikuláciou, lebo pri jednej takej skupine boli viacerí, to bol dôležitý faktor ich taktiky. Odborne pritom vykrikovali: „bene, bene, molto bene – dobre, dobre, veľmi dobre.“ Pritom sa akoby nechtiac tlačili prednou časťou tela spravidla na oblú zadnú časť nejakej mladej ženy v skupine. Tu a tam zaveslovali rukami, akoby niečo posunkom oznamovali svojim kolegom a pritom sa dotkli, tiež akoby náhodne, prsníka jej spoločníčky.
Samozrejme, že pozornosti týchto mužov, „tlačičov“, nemohla uniknúť ani nápadne atraktívna Eva. Akonáhle sa pristavila pri nejakej skupine, ktorá obkolesovala niektorého z maliarov portrétov, tak hneď sa viacerí „tlačiči“ pokúšali skontaktovať s jej telom. V podstate im žiadna žena, ku ktorej sa chceli dostať, nemohla uniknúť, ak bola súčasťou nejakej skupiny ľudí pozerajúcich sa na akt portrétovania. A žiadna žena si ani nemohla byť istá tým, či sú ich dotyky úmyseľné alebo náhodné.
Eva, ktorej bolo jasné, prečo ju „tlačiči“ obletujú a hľadajú úzky kontakt s jej zvodne formovaným telom, sa na nich nehnevala a brala to akú zaujímavú skúsenosť, akú ešte nemala. A spolu s Robertom sa na tom veľmi dobre aj bavili. Veď títo chlapíci v podstate nerobili nič zlé. Chceli takto len trochu vyžiť svoju sexualitu, ktorú buď nevedeli kanalizovať inakšie, alebo nemali nijakú partnerku. Eva to brala s humorom a aj ako nový zážitok pozorovania mužského správania sa voči žene len ako erotickému objektu. Ani ju nenapadlo sa nad tým pohoršovať. Z jej pohľadu to bolo niečo, čo mohla analyzovať ako psychologička.
Robert medzičasom pozoroval pobavene oveľa viac aktivity „tlačičov“, ako prácu maliarov. Pritom si spomenul, že keď bol študentom, tak predsa podobné akcie podnikali aj oni, ako mladíci, a to v bratislavských i pražských električkách, kde neraz bola veľká tlačenica ako v sardinkovej konzerve. A tam to išlo takmer samo. Stačilo sa pretlačiť k nejakej zaujímavej slečne a pri zrýchlovaní, brzdení a v zákrutách sa mužské a ženské telo dostalo do tesného vzájomného kontaktu automaticky, vďaka pôsobiacim fyzikálnym silám.
--------------------------
Bol už neskorý večer a Piazza Navona sa vôbec nevyprázdňovala. Naopak, ľudí tam ešte pribudlo. Boli tam už takmer štyri hodiny, ale Evu nebolo možné odtiaľ dostať. Robert sa už cítil unavený a boleli ho nohy. Jeho žena ale mala nevyčerpateľné množstvo energie. Aj tým sa vyznačovala vždy a všade a doslova najviac ožívala tam, kde sa dialo niečo z jej pohľadu zvláštne a neobvyklé a kde život naplno pulzoval. To boli pre ňu práve také miesta ako vatikánske námestie a Piazza Navona.
Mal pocit, že Eva vyžarovala vždy a všade na svoje okolie – najmä v podobných situáciách ako aj teraz – niečo, čo ju robilo centrálnym elementom diania. Kam sa len pohla, všade ju sledovali početné páry očí, a to nielen mužských, ale aj ženských. Vychádzalo z nej akési nedefinovateľné energetické fluidum, ktorému podľahli všetci, ktorí boli v jej blízkosti, a to ešte intenzívnejšie, ak im venovala svoju bezprostrednú pozornosť. V každej situácii sa vedela stať okamžite naplno integrovanou súčasťou toku a prúdenia života, a to spôsobom, ktorý bol každému príjemný a prirodzený.
Vedela žiť život v každom okamihu jeho prúdenia naplno aktívne a ho nielen pasívne evidovať, teda nebyť len jeho správcom, ale jeho aktívnym tvorcom a odvážným užívateľom. To bolo jej životné maximum a náplň a poslanie jej života. A svoje neustále vibrujúce pozitívne energie, ktoré napĺňali jej vnútro dokázala aj plnými priehršťami rozdávať ľuďom.
Robert bol nesmierne vďačný osudu, že mu doprial stretnúť v živote práve túto výnimočnú ženu. A Eva bola ženou, akých bolo v tomto konzumistickom, povrchne žijúcom svete, ktorý úplne stratil zmysel pre skutočnú krásu, ktorá je všade vôkol nás, nesmierne málo.
O dva dni neskôr, keď sa už z viedenského letiska Schwechat viezli autom domov na Slovensko, tak mi Robert zavolal a sa ma pýtal, či už viem, kedy pôjdem budúci rok do Talianska, že by si podľa toho naplánovali spolu s Evou cestu tak, aby sme sa tam mohli stretnúť.
