Sú vojaci vrahovia – je to pravda? Je trestná taká výpoveď?

Nielen pre mňa sú vojaci vrahovia. Tvrdia to početní pacifisti i antimilitaristi. Ja by som to ale bližšie špecifikoval nasledovne. Vojaci, ktorí nestrieľajú na iných ako prví, ale naozaj len vtedy, ak si bránia vlastný život pred smrtiacimi útokmi iných, nie sú pre mňa vrahovia. To je ale v podstate len utópia, lebo všetci vojaci sú trénovaní na to, aby sa nedali prekvapiť a aby strieľali ako prví. Faktom však ostáva, že ak by celosvetove všetci mladí ľudia odmietli stať sa vojakmi, tak by nikde generáli a politici nemohli viesť vojny, lebo by nemali komu dávať rozkaz k vraždeniu iných ľudí. Takže primárne, aj keď nepriamo, sú vrahmi oni a vojaci hoci priamo, tak sú vrahmi až sekundárne.

Je úbohým svedectvom nás všetkých, že nie sme schopní založiť svetovú organizáciu, ktorá by sa volala napr. Organizácia usilujúca o zákaz výcviku ľudí za vojakov

V podstate by to malo byť prvoradým záujmom OSN, ale vieme dobre, že tá sa živí predovšetkým z peňazí USA, a tým je povedané všetko. Keďže tomu tak nie a vojaci smú – nie, oni musia – vraždiť, tak aj naša Európa vyzerá v dnešnej neutešenej situácii, tak ako vyzerá a budúcnosť sa pre ňu javi ešte černejšie.

Výpoveď „Soldaten sind Mörder“ (Vojaci sú vrahovia) bola uvedená v glose Der bewachte Kriegsschauplatz (Strážené bojište) už v roku 1931 v magazíne Die Weltbühne, svetoznámym nemeckým publicistom, mysliteľom a pacifistom, Kurtom Tucholskym

Glosa začínala takto: „Štyri roky existovali celé štvorcové kilometre plôch, na ktorých boli vraždy takpovediac povinnosťou, zatiaľ čo polhodiny odtiaľ bolo vraždenie prísne zakázané. Povedal som: Vražda? Samozrejme, vražda. Vojaci sú predsa vrahovia.“
Zodpovedný redaktor Carl von Ossietzky bol za to obžalovaný pre urážku nemeckej armády – ktorá sa v tom čase volala Reichswehr. Súd ho však neuznal vinným, s odôvodnením, že v článku nebola urazená nijaká konkrétna osoba.
V nasledovných rokoch sa Tucholského vyjadrenie stalo fundamentálnou parolou pacifistov.
Ale už dávno pred Tucholským boli ľudia, ktorí kritizovali povolanie vojaka ako neetické a odsúdeniahodné a zabíjanie vo vojne pokladali za vraždy.

V druhom storočí pred našim letopočtom napísal Cyprian z Kartága v jednom liste:

„Vražda je zločinom, ak sa ho dopustí nejaká osoba, ale, keď to isté urobí mnoho ľudí-vojakov, tak sa to oslavuje ako cnosť. To znamená, čím viac vrážd sa dopustia, tým viac sú oslavovaní.“

Viacerí spisovatelia a filozofovia v 18. a 19. storočí označili zabíjanie, ktoré je remeslom vojakov, za vraždenie. Medzi nimi boli aj také svetoznáme osobnosti ako Voltaire, Heinrich Heine a Georg Büchner, ktorí hovorili v tejto súvislosti o „vrahoch, ktorým vraždiť dovoľuje zákon“ a o „armádach, v ktorých slúžia státisícky vrahov“.

Na začiatku 20. storočia to nebol len Tucholsky, ktorý označoval vojakov za vrahov, ale aj Roza Luxemburg a Ernst Friedrich

Napriek tomu sa svojou výpoveďou do povedomia zapísal ďaleko najvýraznejšie Kurt Tucholsky.

Aj v povojnovej Spolkovej Republike Nemecko bola výpoveď „Všetci vojaci sú vrahovia“ podnetom na viaceré súdne pojednávania a dokonca nasledovalo aj prvotné odsúdenia dotyčných, ktorí sa ale odvolali.

Až v roku 1995 rozhodol Najvyšší ústavný nemecký súd v Karlsruhe, že použiť citát Tucholského nie je trestným činom. Zdôvodnil to tým, že v demokracii má každý právo slobodne povedať svoj názor aj verejne

Po tomto súdnom rozhodnutí sa voči súdu vzniesla vlna protestov zo strany niektorých vládnych politikov CDU a FDP, ktorí argumentovali, že nie je možné označiť všetkých vojakov Bundeswehru za vrahov. Bol to však nezmyselný argument, lebo v tom čase neboli vrahmi, keďže sa dodržiavala ešte nemecká ústava, ktorá zakazuje nasadenie Bundeswehru do vojenských aktivít.

Jeden z citátov Tucholského znie:

„Človek potrebuje len jedno – milovať a potom všade pociťuje len radosť.“ Môj citát, ktorý som napísal pred mnohými rokmi, dopĺňa a či rozširuje predošlý citát Tucholského: „Kto miluje naozaj a pozná pravú lásku, ten nebude nikdy v poverení nikoho ani zbíjať ani zabíjať“

Preto tí, čo vraždia, žijú bez lásky, bez opravdivej lásky a bez radosti. Kto sa rozhodne stať vojakom, ten sa rozhodol nie pre lásku, pre opravdivú lásku v živote, ale pre zabíjanie a preto musi byť ochotný zabíjať, teda vraždiť.

Opravdivá láska je zároveň aj láskou k životu a kto miluje život, ten ho nebude nikdy ničiť a nebude nikdy nikoho chcieť zastreliť, teda zavraždiť. Kto miluje naozaj a trvale, ten nosí v sebe vnútornú slobodu a táto forma slobody je najvyššou možnou slobodou človeka. A ten, kto túto slobodu nosí vo svojom srdci, ten nebude nikdy vraždiť.