Stvoriteľské relígie majú pôvod v prastarej sumerskej kultúre.Katolicizmus tiež!

Sumerská kultúra je pramatkou všetkých kultúr západnej hemisféry. Semitská bohyňa Ištar sa zrodila z religióznych predstáv sumerskej kultúry, kde sa však volala Inanna a bola bohyňou lásky, zároveň však i ženou par excellence pre celý sumerský panteón (svet bohov). Sumeri neboli Semiti a neboli ani zďaleka takí výbojní ako neskoršie mezopotámske národy. Keď Semiti Inannu prebrali do vlastnej relígie a urobili z nej Ištar, tak ju vybavili aj novými vlastnosťami odpovedajúcimi ich vlastnému charakteru. Ištar bola pôvodne len bohyňou lásky a plodnosti, no Semiti jej naložili úplne nový atribút a urobili ju aj bohyňou vojny, čo je zrejmý paradox vzhľadom na jej osobu, pretože tak sa stala androgynnou bohyňou (pomiešanie mužských a ženských aspektov).

Voľakedy, v starých dobách, bola sexualita neodmysliteľnou súčasťou náboženstiev

Bola to epocha viactisícročného obdobia ”zmyselných stvoriteľských relígií”. Tieto relígie reprezentovali matriarchálne spoločenské štruktúry a vykupiteľská relígia utrpenia - výsledok neskoršieho patriarchálneho usporiadania spoločnosti - ktorá mala neskôr ovládnuť veľkú časť sveta, bola ešte úplne neznáma. Zmyselná stvoriteľská relígia bola relígia eroticky orientovaného človeka a dominovala v nej žena. Vykupiteľská relígia bola naproti tomu relígiou chladného a vypočítavého rozumu a preto jej fundamentom  a nosným pilierom bol muž.

Staré národy, ako  Egypťania, Kréťania, Etruskovia, Slovania, Peržania, Germáni a ďalší, začali svoj religiózny život so zmyselnými stvoriteľskými relígiami. Ľudia v nich uctievali ako najvyššie božstvo ženské bohyne, ktoré vo svojej podstate symbolizovali zbožštenie ženského lona, schopného vytvárať nový život. Toto lono sa potom spájalo v mýtických predstavách aj s akýmsi prvotným ”kozmickým lonom”, z ktorého vyšlo všetko to, čo existuje. Človek tejto doby považuje ženu za niečo posvätné a zbožne sa klania a korí pred jej tajuplným materstvom a pred mystériom zrodu a stvorenia. A preto aj pohlavný akt nebol v žiadnej svojej forme nečistý, nízky alebo dokonca hriešny. Čosi také bolo vo vtedajších predstavách nielen absurdné, ale celkom nemysliteľné. Bol totiž dôležitým aspektom prejavu božského komponentu vo svete. Vtedy nebolo cieľom ani vysokou mravnou cnosťou, stýkať sa telesne vždy len s tou istou osobou, najdôležitejší bol samotný pohlavný akt a osoby boli preto vymeniteľné. Každá telesná láska znamenala účasť a podiel na božskosti.

Keď však neskôr postupne došlo k zmene v spôsobe života človeka, lebo sa stal usadlý, začal obrábať pôdu a chovať zvieratá, tak sa stali priami a legálni potomkovia dôležití a netrvalo dlho, že prišiel kráľ ako Chamurabi, ktorý ako prvý vydal zákony upravujúce a predpisujúce život v rodine, ktoré ešte navyše regulovali a determinovali aj sexuálne obcovanie. Takto sa stala zákonom istá forma rodinnej morálky a erotika pomaly začala zostupovať z piedestálu božskosti a úplnej voľnosti. Samozrejme, že do toho času, kedy mala žezlo moci prebrať vykupiteľská relígia, ktorá sexualitu všemožne degradovala, potláčala a spájala s hriechom, bolo ešte značne ďaleko.

V časoch slávneho mitanského kráľa Tušratu bohyne vlastnili ešte veľkú moc, i keď už ani zďaleka nie najvyššiu, ale sexualita bola v tomto období ešte chápaná ako najnormálnejšia a najpríjemnejšia vec na svete. A v chrámoch, akým bol chrám bohyne Ištar v hlavnom meste veľkej ríše Mitani, bolo prirodzenou súčasťou svätej služby pre Ištar, že kňažky tejto bohyne plodnosti slúžiace v jej chráme, sa sexuálne oddávali návštevníkom, ktorí mali záujem o tento druh svätej služby.

Aj právo na manželstvo s jedným partnerom si žena vyslúžila v chrámoch, kde bola pred svadbou povinná vykonávať istý čas službu pre Ištar, pričom prevažne išlo o službu telesnej lásky. Neskôr prebrali túto povinnosť chrámových neviest hierodule (ako ich vtedy volali), ženy, ktoré boli zasvätené chrámu. Pritom sa zaužívalo, že chrám dostával za ich služby milodary. Časom však hierodule začali vyberať za svoje služby peniaze sami pre seba.

Bolo to obdobie, kedy sa pôvodná svätá služba pre bohyňu začala premieňať na prostitúciu

V tomto čase sa udialo aj niečo, čo bolo veľmi podivuhodné; ženský a mužský princíp plodnosti splynul do jedného božstva, ktoré v sebe zjednocovalo obe pohlavia. V Mezopotámii boli niektorí bohovia znázorňovaní s bradou a prsníkmi. S najväčšou pravdepodobnosťou tu išlo o hlbokú zmenu v spoločnosti a zmienení androgynní bohovia boli jej kultovo-symbolickým vyjadrením. Voľná a nehatená sexualita začala dostávať svoj prvý ”korzet” a sexuálnym pudom sa začali stavať prvé prekážky a normy. Išlo v podstate o to, že nespútaná ženská sexualita, ako aj ženské posudzovanie sveta, museli ustúpiť mužskej racionalite a čoraz viac rastúcej snahe po aktívnej premene okolitého sveta. Na to však bolo potrebné veľmi veľké množstvo energie a práve spútaním sexuálnej energie a jej kanalizovaním na tieto nové ciele a plány muža, bolo možné získať obrovské množstvo dodatočnej energie. Tento nový, mužský aspekt pohľadu na svet začal postupne ovládať celú spoločnosť.

Odstránenie moci posvätných symbolov ženskej moci – nástup patriarchátu

Priekopníci v tomto smere boli Izraeliti. Jediná možnosť ako úplne zlomiť symboly ženskej moci a prirodzenú voľnú sexualitu bola postulácia prísneho mužského boha-otca a čo bolo dôležité, nesmel mať žiadnu ženu. Tohto boha bolo treba vymodelovať tak, že bol absolútny a jediný a že sa mu muselo slúžiť a poslúchať ho s totálnou oddanosťou. Presne v tomto zmysle vytvoril Mojžiš svojho boha Jahveho. Až teraz sa mohol naplno presadiť mužský princíp, podrobiť si všetko ženské a ovládnuť celú moc sveta.

Izraeliti vtedy žili už niekoľko storočí v egyptskom zajatí a len skvelý psychologický ťah Mojžiša, ktorý im vytvoril najsilnejšieho boha zo všetkých bohov, ale aj boha najťažšieho, ktorého rešpektoval a sa ho obával aj mocný egyptský faraón (pravdepodobne Ramses II.), ich zjednotil. Až pomocou tohto boha sa Mojžišovi podarilo zhromaždiť Izraelitov okolo seba a prehovoriť ich k odchodu z Egypta.

Prostredníctvom svojho všemocného boha sa začali pociťovať ako vyvolený národ, ktorý sa práve vierou v neho odlišuje od všetkých iných národov a je lepší ako oni. Len vďaka tomuto bohu sa Mojžišovi podarilo spraviť zo svojich súkmeňovcov naozajstný národ.

Ježiš bol len židom - o kresťanstve sa mu ani nesnívalo

Príklad Mojžiša nasledoval oveľa neskôr v 1. storočí apoštol Pavol, skvelý ideológ. Použil na vytvorenie boha osobu jednoduchého potulného židovského kazateľa, menom Jošua (neskôr v starej latine a starogréčtine premenovaný na Jesus-Josus), ktorý v Palestíne svojimi kázňami fascinoval a priťahoval masy chudobných, ktorý ale tvrdil a prízvukoval o sebe, že prišiel na svet len a len pre židov. Nikdy ale nemienil založiť nové náboženstvo, ale len zreformovať pokrytecké židovstvo mocnej kasty farizejov. 

Bez Pavla by kresťanstvo nikdy nevzniklo

Kresťanstvo ako náboženstvo vytvoril až perfektný ideológ a grécky žid Pavol a so svojimi splupracovníkmi ho rozšíril po Rímskej ríši. Bol to nesporne geniálny výkon, za ktorým stálo obrovské množstvo práce.

Časom nadobudlo veľkú moc a vplyv na veľké masy rímskeho obyvateľstva, až ho napokon cisár Konštantín IV. využil vo 4. storočí ako politicko-náboženský ideologický "lep" pre ohrozené rozpadajúce sa rímske impérium.