Starý Rím bol oveľa stabilnejší ako Európa, zničili ho masy migrantov! To isté čaká aj Európu – s jediným rozdielom. Stane sa tak veľmi rýchlo!

Rímska ríša existovala viac ako tisíc rokov. Pôsobila znútra i zvonka ako kolos, ktorý nemožno nijako ohroziť a už vôbec nie zničiť. Veď mala profesiálnu armádu – povestné a neporaziteľné rímske légie. Zdalo sa, že bude existovať večne a predsa napokon sa stalo to neuveriteľné – zanikla.   

Zánik obrovskej svetovej Rímskej ríše, ktorej vznik sa začal založením Ríma (podľa rímskej mytológie ho založili Romulus a Remus v roku 753 p. n. l., a tento mýtus prebrala aj veda), analyzovali v priebehu časov početní historici.

Väčšina z nich sa zhodla v tom, že hlavnou príčinou jej zániku boli záplavy utečencov/migrantov.

Rimania ich nazývali barbarmi – ktorí v relatívne krátkom časovom rozsahu prenikli na územia ríše.

Menšie germánske kmene atakovali Rímsku ríšu už aj niekoľko desaťročí pred začiatkom nášho letopočtu. V tom čase bola ešte ale absolútne funkčná a intaktná  a vojensky neporaziteľná. 

Postupne ale pribúdalo čoraz viac germánskych kmeňov na severných a západných hraniciach Rímskej ríše a tým sa aj množili konflikty s Rímom.

V  treťom storočí už znamenali Germáni - ktorí hľadali nové územia, kde by sa mohli usadiť - najmä na severných hraniciach ríše (na území dnešného Nemecka) už značné nebezpečie pre Rím.

Útoky Germánov na opevnenú rímsku hranicu „limes“, ktorá viedla pozdĺž Rýna, sa množili a s konečnou platnosťou ju pokorili v roku 260 Alemani  a Rím sa jej čoskoro celkom vzdal.

Mocný kmeň Frankov a kmeň Alemanov prepadli a spustošili v roku 352 rímske územia v dnešnom Falcku, Alsasku a Švajčiarsku.

Rímska ríša pod nájazdmi  Germánov čoraz viac slabla a upadala a už dlhšie bola neoficiálne a síce od roku 284 rozdelená na východný a západný Rím.

Keď cisár Konštantín Veľký dal vybudovať na východe mesto Konštantinopol v roku 324, tak možno už hovoriť o Východorímskej ríši, z ktorej neskôr vzišla Byzancia.

Oficiálne sa ale datuje rozdelenie Rímskej ríše na rok 395, po smrti cisára Theodosia I.

Známy starorímsky historik Ammianus Marcellinus v roku 376 napísal v Trieri, ktorý bol v tom čase hlavným mestom Západorímskej ríše (až do roku 390, keď Germáni ukončili jej existenciu), do svojich Historických zápiskov tieto riadky:

„Čoraz viac sa tu šíria chýry o tom, že národy zo severu, ktorých sme si v Ríme zvykli nazývať barbarmi, spôsobujú  na našich západných a severných hraniciach rastúce veľké nepokoje.“

To už ale bol pokročilý začiatok konca svetovej Rímskej ríše. Na brehoch Dunaja – pozdĺž balkánskych hraníc Rímskej ríše oznamovali už dlho predtým rímski úradníci do Ríma príchod desaťtisícov barbarských migrantov – mužov, žien a detí. Menovali sa Góti. Boli vyčerpaní a absolútne chudobní. 

Na západ utekali po vojnách s víťaznými Hunmi a chceli sa ako utečenci dostať do Rímskej ríše a zveriť sa jej ochrane. 

Rimania, lepšie povedané, rímsky senát a privilegovaná vrstva boháčov (a nie jednoduchí rímski občania) boli priaam posadnutí ideou, že získajú nové lacné pracovné sily a budú môcť vyberať ďalšie tribúty, a tak odsúhlasili ich prijatie do Ríma.

Ako sa len história týchto utečencov podobná tomu, čo Európa dnes zažíva s migrantmi:

Na Dunaji, ktorý bol vtedy hranicou k Rímu sa odohrávali podobné scény ako v posledných rokoch na Stredozemnom mori. Množstvo gótskych utečencov sa pri náhlivom prechode cez Dunaj v ňom utopilo.

Väčšina historikov je presvedčená, že Rímska ríša sa preto rozpadla, lebo príchodom obrovskej masy utečencov postupne zanikala etnická identita nielen rímskych provincií, ale aj samotného miliónového Ríma.

A je nesporným faktom, ktorý nám história už potvrdila viacnásobne, že len spoločnosti, ktoré sú dekadentné a vnútorne narušené dovolia obrovským masám cudzích etník, aby prekročili ich hranice a takpovediac vnikli do ich útrob, pričom si od nich naivne sľubujú, že im pomôžu a ich záchrania.

Preto ich skaza a či ich úplný zánik je potom už len otázkou času.

Ešte jednu dôležitú vec zdôrazním:

Neboli to len vojenské zrážky Ríma s barbarmi, ktoré ho zničili. Na začiatku rozpadu Ríma to bola predovšetkým utečenecká invázia barbarov. Lebo, keď napr. začali Rimania integrovať barbarov aj do svojich légii, tak títo v nich veľmi často pôsobili deštruktívne - nechceli bojovať proti iným, ešte Rímu nepriateľským barbarom.

Neraz sa búrili, alebo sa v kritických chvíľach pridali na stranu svojich bratov a bojovali proti Rímu.

Napokon prišlo ku konečnému rozpadu Ríma a moc v ňom prebrali navždy barbari.

Najmocnejší z nich boli Frankovia, ktorí neskôr založili vlastnú veľkú ríšu – najväčšiu v Európe. Z jej východnej časti vzniklo Nemecko a zo západnej Francúzsko.

Dnes sme svedkami toho – svedkami, ktorí sa len nečinne prizerajú – ako sa niečo podobné, čo sa stalo Rímskej ríši, teraz deje s Európou.

Kto sa nevie poučiť z histórie, ten si nezaslúži nič iné, ako to čo sa stalo Rímskej ríši!