Spojme sa s prirodou bytostne a objavíme aj svoju vlastnu dusu; 2.časť

V 19. storoci napisal jeden mudry indiansky nacelnik list prezidentovi Spojenych statov, kde sa mu prihovaral nasledovnymi slovami:

“Vv, belosi, ste sem prisli nepravom a so zlym umyslom a nepravom a so zlym umyslom nam beriete nasu zem. Nutite nas, aby sme vam odstupili to, co je pre nas najdrahsie a najsvatejsie, a to za smiesnu náhradu. Ak by sme vsak nepristupili na vase pokurujuce podmienky, tak nam ju vezmete nasilne so zbranami. Beriete nam to, co je pre nas najdrahsie a nenahraditelne. Vieme, ze nikdy nebudete s nou zaobchadzat, tak ako sme s nou zaobchadzali my, teda s láskou, uctou a s velkým respektom. Vy neviete co je laska a co je ucta a respekt mate len pred mocou, zlatom a peniazmi. Ale vedzte, ze ak so zemou budete zaobchadzat zle a ju budete nadalej znesväcovat tým, ze znecistujete jej rieky, jazera a moria, otravujete jej podu, nicite jej lesy a zjazvujete jej povrch, zbytocne a nadmerne zabijate jej zvierata, a to vsetko len preto, lebo vasa ziadostivost po bohatstve a majetkoch nepozna ziadnych hranic a preto nema ziadnu moralku ani etiku, tak sa vam Zem napokon strasne pomsti a znici vas i vase deti a zmetie vas zo svojho povrchu tak, akoby ste nikdy neboli existovali. To su moje sväte slova a tie su ako hviezdy, lebo budu vecne ziarit a nikdy nezaniknu."

Nikdy som mudrejsie slova ani nepocul a ani necital. Slová jednoduchého Indiána, podla nasich predstav len nevzdelaneho divocha, ale mudrejsieho ako mnozstvo nasich filozofov, politikov a vedcov. A jeho slova, ktoré vyslovil pred viac ako poldruha storocim, sa coraz viac naplnaju.

V Europe to bol jeden z najvacsich francuzskych filozofov, Jean Jacques Rousseau, ktory moderneho cloveka neunavne napominal k tomu, aby sa opat vratil tam, odkial vysiel – do lona prirody. Bol presvedceny, ze naozaj stastny moze byt len tam. Tvrdil, ze mu ani veda ani kultura nepomohli a ze v podstate znamenali jeho moralny upadok. Konstatoval, ze clovek sa sice rodi slobodny, co reprezentuje jeho spojenie s prirodou, aby si vsak potom v priebehu zivota sam nalozil puta a tie su pricinou jeho odklonu od prirody.

Pre mna je absolutne jasne, ze je najvacsou tragediou cloveka, ze nechape, ze cim viac sa odcudzuje prirode a cim viac ju zradza, tym viac sa odcudzuje sam seba a tym viac zradza sam seba. Priroda cloveka zrodila a preto je jeho matkou. Ak zabudne, ze jej lono, z ktoreho vysiel, je lonom, ktore potrebuje az do smrti, tak sa stava jeho zivot patologickym zivotom, zivotom plnym frustracii a tazkych psychickych deformacii.

V tomto ohlade je na tom ovela horsie zapadny clovek ako clovek vychodny. Slovania tento problem nepoznaju este v tej miere ako napriklad národy západnej Europy. Slovan ma k zemi a k prirode podstatne vacsiu uctu ako Zapadoeuropan. Kto uz niekedy bol napriklad na Bajkalskom jazere, ten vie s akou mystickou uctou a priam religioznymi pocitmi pristupuju Bajkalci k svojmu jazeru. Ako ho obdivuju, miluju a zboznuju. Je pre nich bozstvom. Mnohi vychodni Slovania su s prirodou este spojeni bytostne. Velka vacsina Nemcov prirodu uz len konzumuje. Je pre nich ako tovar, ktory sa snazia vyuzit a pouzit. Slovania este stale maju v sebe aspon zbytky toho, co volakedy v sebe mali, tak ako aj vsetky stare narody, ktore prirodu zazivali ako najvyssie fascinozum. 

Ak dnes prirodu bezohladne nicime, ak znecistujeme olejom stroskotanych lodi a ich vrakmi svetove moria, ak Zemi vytrhavame strom za stromom, ak pustosime pralesy v povodi brazilskej Amazonky, tak len nicime svoje vlastne pluca beruc im kyslik, a tym nezadrzatelne pripravujeme vlastny koniec.  

Priroda ma aj liecivu moc. Preto, ak jej ublizujeme a ju devastujeme, rozbijame a eliminujeme svoju vlastnu liecitelku. Moderny clovek sa opija osialom svojej moci, ktora sa mu zda nekonecne velka. Sprava sa ako alkoholik, ktory si pod vplyvom alkoholu mysli, ze moze vsetko. To je vsak jeden z jeho najvacsich a najtragickejsich omylov. Tym, ze sa odtrhava od prirody, tym sa clovek neurotizuje a straca prirodzenu radost zo zivota.

Kto sa vie este aj dnes zapocuvat, ked je sam niekde v hlbokom lese (ak ho vobec vyhladava), do rytmov jeho zivota a vie komunikovat s jeho stromami a sa rozpravat so zurciacimi vlnkami jeho potocika a vie nacuvat selestu listov jeho stromov a vie naplno uzivat opojnu korenistu vonu jeho papradia a jeho pody, plnej drobnych konarikov, stareho opadaneho listia a vie sa rozpyvat nad vonou cerstvej zivice popukanej kory, ten vie, co je skutocne stastie srdca, a co je opravdivy pokoj duse. 

K najhlbsej podstate cloveka (no nielen cloveka) patri jeho schopnost milovat. Laska ho robi bytostou, ktora sa vie delit a vie davat. Ale prave tato schopnost je nerozlucne spojena s tym, ze clovek ma svoje zakorenenie v prirode. Ak ho strati alebo narusi, tak strati aj svoju najuslachtilejsiu schopnost – schopnost davat lasku. Clovek bez lasky vsak strati aj svoje clovecenstvo, lebo laska je podstata jeho existencie ako ludskej bytosti. Preto zivot bez hlbokeho spojenia s prirodou je nielen neprirodzenym zivotom, ale zaroven je to aj zivot bez lasky.  

koniec