SPD je chorá strana – vyhlásil prof. Peter Brandt, syn bývalého SPD kancelára Willy Brandta

Willy Brandt, prvý významný nemecký politik, ktorý sa usiloval o zmierenie povojnového západného Nemecka so Sovietskym Zväzom a ktorého jeho politickí odporcovia z CDU preto difamovali ako komunistu a tajného spojenca Moskvy. Brandt však svoj cieľ dosiahol a prelomil ľady medzi Východom a Západom.

Čím bol Willy Brandt výnimočný

Bol mužom, ktorý bol telom a dušou sociálnym demokratom a výnimočný bol aj tým, že ako politik neluhal.

Jeho SPD a dnešná SPD, to sú dva úplne rôzne svety. Som presvedčený, že Willy Brandt by dnes určite zo súčasnej SPD vystúpil – podobne, ako to urobil už pred rokmi aj Oskar Lafontaine, manžel Sahry Wagenknecht. Willy Brandt nazýval Oskara, keď ešte spoločne pôsobili v SPD: Mein Lieblingsenkel – Môj milovaný vnuk a pre Oskara bol Brandt priam nedosiahnuteľným vzorom.

Peter Brandt podoruje Sahru Wagenknecht

Tiež som presvedčený, že Willy Brandt by sa dnes pripojil k hnutiu Aufstehen, ktoré spoločne založili manželia Oskar a Sahra. Urobil tak aj jeho najstarší syn, 59 ročný Peter, ktorý je profesorom histórie na Univerzite Hagen. Intenzívne podporuje toto hnutie s oficiálnym názvom linke Sammelbewegung Aufstehen. Uverejnil na jeho podporu a spopularizovanie veľký článok v renomovanom magazíne „Internationale Politik und Gesellschaft“. 

Peter Brandt tam o.i. vysvetľuje, prečo je súčasná SPD chorá a prečo národ potrebuje takéto hnutie:

“SPD sa vlastnou vinou vmanévrovala do situácie, z ktorej sa táto strana svojím vlastným pričinením sotva dostane. Až do 80-tych rokov minulého storočia bolo pre SPD jasné a samozrejmé, pre koho robí svoju politiku – pre pracujúcich v mestách a na dedinách. Tak to predpisoval tzv. Görlitzer Program SPD z roku 1921. A strana sa toho držala a bola úspešná. Ale ku koncu 20. storočia sa od pracujúcich začala čoraz viac vzďalovať a pokračuje v tom dodnes.“

Prečo SPD ochorela?

Choroba SPD sa podľa Petra Brandta začala v tom momente, keď sa sociálni demokrati dobrovoľne a bez boja celkom odovzdane dali zapriahnuť do chomúta neoliberálneho globalizmu, podporovaného z reťaze sa odviazaných brutalizujúcich sa finančných trhov (v tom čase v SPD proti tomu bojoval len osamotený Oskar Lafontaine, vtedy minister financií – keď v boji ale nenašiel podporu kancelára Gerharda Schrödera, tak rezignoval ako minister a napokon vystúpil aj z SPD – moja poznámka).

Dnes sa SPD zameriava predovšetkým na progresívne, mobilné a dobre vzdelané vrstvy obyvateľstva a tým strana stratila kontakt k svojím pôvodným voličom, z ktorých teraz veľká časť preferuje AfD.

Vedenie strany a najmä jej šéfka Nahles, na to reagujú absolútne neadekvátne a emocionálne.

Peter Brandt to komentuje nasledovne:

„Je absolútne perfídne, keď z SPD zaznievajú hlasy, že Sahra Wagenknecht a Oskar Lafontaine sú rasisti, lebo žiadajú striktnú migračnú politiku a kritizujú utečeneckú politiku kancelárky, ktorú podporuje SPD.“

Nikto iný, len Sahra Wagenknecht!

Ja už len dodám, že pacient SPD trpí na sotva liečiteľnú chorobu, a to na jednu z takých, ktoré končievajú smrteľnou agóniou. A pre Nemecko i pre Európu by bolo najlepšie, keby sa pre túto stranu v agónii všetko aj ukončilo a na politickú scénu by nastúpila nová a nádejná sila, reprezentovaná vynikajúcou intelektuálkou, skvelou mysliteľkou a politickou idealistkou, ktorá má obrovskú charizmu a je vo všetkom autentická. A plne stojí na strane tých „jednoduchých“ ľudí, ktorých SPD totálne zradila a zapredala rozdivočenému globálnemu turbokapitalizmu.

Sahra Wagenknecht je osobnosťou takého formátu, aká sa na nemeckej politickej scéne vôbec nevyskytuje.