Sokrates – Najgeniálnejší filozof histórie. Génius známejší ako Einstein

Vyhlásil o sebe niečo, čo zaznamenal len Proklos – iný starogrécky génius, svetu málo známy. Preto to aj ostalo neznáme. Znie to: Sláva mnohých mudrcov spočíva len na zlej pamäti ich poslucháčov – alebo na prílišnej hlúposti ich obdivovateľov. Moja sláva je ale založená na obdive a uznaní najmúdrejších a preto nezapadne nikdy.

Bolo to proroctvo, ktoré sa naplnilo do písmenka.

Narodil sa v Aténach (kde vtedy žilo do 40 000 ľudí) asi v roku 470 p.n.l. Jeho otec bol sochárom a matka pôrodna babica. Ako dieťa bol mimoriadne zvedavý a jeho otec už veľmi skoro nedokázal odpovedať na jeho geniálne otázky. Výnimočný bol aj tým, že nepatril k tým gréckým filozofom, ktorí odchádzali na niekoľko rokov do cudziny, aby sa tam učili.

Svoje rodné mesto, ktoré nadovšetko miloval, opustil len niekoľkokrát. Dnes len málokto vie, aký mal k tomu dôvod. Je preto prekvapujúci, lebo svet ho pozná len ako veľkého filozofa. Sokrates však bol v mladosti aj hrdinským  a odvážnym bojovníkom. Zúčastnil sa niekoľkých vojenských ťažení, keď jeho Atény boli ohrozené nepriateľmi. Vyznamenal sa neobyčajnou odvahou a neohrozenosťou a dokázal znášať aj tie najťažšie útrapy vojenského remesla – v tomto prípade dokázal byť dokonalým stoikom.

Pritom vôbec nebol charakteristickým typom vojaka, ktorý mal vojenské remeslo takpovediac v krvi. Nikdy netúžil po vojenskej sláve a krviprelievanie doslova nenávidel. Bojoval len z nevyhnutnosti, aby pomáhal zachrániť svoje nadovšetko milované Atény.

Bol nízkeho, zavalitého vzrastu. Tvárou ani postavou nepripomínal filozofa a už v žiadnom prípade klasicky grécky pekného muža.

Povolanie svojho otca, ktorý chcel aby prevzal jeho dielňu, čoraz viac zanedbával. A neskôr, keď sa už stal dušou i telom len filozofom, tak do istej miery zanedbával aj svoju rodinu.

Príslovečné sú neustále výčitky jeho ženy Xantipy (ktorá preto tiež vošla do dejín), ktorá bola roztrpčená z jeho spôsobu života. Pre ňu bol len povaľač a leňoch. On ale chcel robiť prácu, na ktorú sa cítil byť povolaný a ktorú pred ním ešte nikto nevykonával. Stal sa potulným filozofom a svojimi neobvyklými otázkami nútil ľudí k premýšľaniu a reflektovaniu.

Denne ho bolo možné vidieť v uliciach Atén, vždy jednoducho oblečený, raz diskutujúc s obyčajným kováčom v jeho dielni, inokedy zas so slávnym aténskym generálom Alkibiadom v jeho skvostnej vile. Takmer vždy ho obklopoval dav nadšených poslucháčov a žiakov, ktorých vyučoval bezplatne, i keď viacerí boli z najbohatších rodín mesta.

Jeho vyučovanie prebiehalo rozhovormi a diskusiami, typicky sokratovskými. Išlo o zábavnú hru formou otázok a odpovedí. Sokrates sa pritom zriedkavo obracal na svojich žiakov. Väčšinou oslovoval okoloidúcich, pričom mu bolo jedno, z akej sociálnej vrstvy pochádzali.

Začínal obyčajne s jednoduchými otázkami, ktoré sa stupňovali do nezvyklých i hlboko filozofických, ako napr.: Čo je to cnosť? Čo je spravodlivosť? Môže byť aj vládca bezúhonný?...

Sokrates svojimi odpoveďami vmanévroval svoj proťajšok čoraz viac do úzkych až ten napokon rezignovane priznal, že už nemá nijaký protiargument a že uznáva majstrove uzávery. To ale bol cieľ Sokratových rozhovorov. Chcel, aby ľudia neustále rozmyšľali a reflektovali a aby tak rozširovali svoje poznanie a aby mali potešenie z nového poznávania.

Pri svojich filozofických výpovediach sa nikdy neodvolával na autoritu iných filozofov. Veľmi rýchlo sa stal sám najvyššou filozofickou autoritou.

Na rozdiel od svojho žiaka Platóna (neskôr rovnako slávneho), ktorý zanechal po sebe mnoho filozofických prác, bol Sokrates „len“ filozofom-kazateľom, ktorý nič nepísal. A tak o veľkolepej jedinečnosti jeho filozofie vieme len z  obsiahlych spisov Platóna, Aristotela a Xenofóna.

Sokrates sa snažil formovať svojich žiakov a poslucháčov s láskou a porozumením pre ich slabosti a pre ich nevedomosť. Ukazoval im cestu životom, na ktorej možno byť šťastným aj v chudobe – sám bol chudobným po celý život.

Jeho filozofia bola naliehavá a realisticky naplnená poznaním a životom. Musela z neho vychádzať obrovská energia a nadzemská múdrosť, ktorá ľudí doslova strhávala na jeho cestu. Dokázal otriasť ľudskou hlúposťou až do samých jej základov.

Bol stelesneným nepokojom – neznášal nečinnosť a učil ľudí to najdôležitejšie: Najprv spoznaj dôkladne sám seba. Ako prvý filozof učil ľudí, že spravodlivé a cnostné konanie je vždy spojené s hlbokou múdrosťou – kto je naozaj múdry, ten nemôže byť nečestný a nespravodlivý.

Aký bol jeho život bezúhonný a filozofujúci, taká bola aj jeho smrť. Bola filozoficky premyslená a naplnená sokratovským odohodlaním – skonal z vlastného rozhodnutia.

Zadokumentoval ju podrobne Platón.

Sokrates upadol po búrlivých časoch peloponézskej vojny do nemilosti novej aténskej vlády a bol obžalovaný z bezbožnosti a z nemorálneho vplyvu na mládež. Bol mu urobený proces a bol odsúdený na smrť. Napriek skvelej obhajobe, v ktorej boli vyrátené všetky body obžaloby, pričom obhajcom bol on sám, zaujatý súd vyniesol ortieľ smrti. Mohol požiadať o milosť, ale to odmietol, hoci podľa Platóna by mu s istotou bola udelená. Odmietol aj útek, ktorý mu zorganizovali vysoko vplyvní ctitelia. Mal 70 rokov a bolo pre neho nezmyselné, aby ušiel z milovaných Atén a skonal vo vyhnanstve v cudzine.

Dôstojne sa rozlúčil so všetkými priateľmi, z ktorých nejeden horko plakal. Potom zdvihol čašu s jedom a na dúšok ju vyprázdnil.

Platon o tom napísal: „Taký bol koniec nášho priateľa a učiteľa, ktorý bol zo všetkých svojich súčasníkov najušľachtilejší a najmúdrejší.“

Ak analyzujeme to, čo o Sokratovi vieme, tak sa hneď vynára otázka:

Ako mohol tento muž, osobnosť priam neskutočných morálnych kvalít, človek, ktorý neohrozene zomrel za svoje presvedčenie, mať na ľudstvo taký silný vplyv, ktorý sa tiahol storočiami až do 3.tisícročia?

Jednou z odpovedí je konštatovanie, že existovala veľká podobnosť v životoch Sokrata a Ježiša.

Obaja boli súdení a odsúdení na smrť a obaja podstúpili dobrovoľnú smrť. A obaja boli aj potulnými kazateľmi – Ježiš šíril Slovo Božie a Sokrates zas logos  filozofie. Viacerí teológovia ranného kresťanstva na to vo svojich spisoch poukazovali.

A naviac, Sokrata urobilo „nesmrteľným“ jeho jedinečné „sokratovské filozofické evanjelium“, ktorého posolstvom pre celé ľudstvo bol vnútorne slobodný človek, vznešený vo svojej múdrosti, konajúci dobro pre dobro samo a nie pre odmenu, či pochvalu.

A to je ten Sokrates, ktorý si nás vždy odznova podmaní a očaruje.