Smrť nevinného chorvátskeho hrdinu a či zaslúžený trest pre vojnového zločinca? A čo bol Jozef Tiso?

72 ročný Slobodan Praljak, bosniacko-chorvátsky exgenerál potom ako mu sudcovia medzinárodného súdneho tribunálu v Den Haagu oznámili, že musí ísť na 20 rokov do väzenia, pevným hlasom prehlásil:

„Nie som žiadnym vojnovým zločincom. Odmietam váš rozsudok.“

Potom rýchlo vytiahol malú fľastičku a pred zarazenými sudcami vypil jej obsah. Bola v nej vysoko jedovatá tekutina, ktorá rýchlo účinkovala a krátko po prevezení do nemocnice 29. novembra minulého rokau skonal.

Odkiaľ ju mal, ako sa k nej dostal – to ostalo  navždy jeho tajomstvom.

Táto dramatická i tragická udalosť vyvolala v Chorvátsku veľké pobúrenie. Väčšina chorvátskych médií označila samovraždu  Slobodana Praljaka ako hrdinský čin muža, ktorý odmietol nespravodlivý rozsudok a nechcel žiť ďalej ako odsúdený vojnový zločinec.

Neviem o žiadnych západných mainstream médiách, ktoré by boli niečo z týchto článkov a analýz prebrali alebo ich aspoň komentovali.

Slobodana Praljaka si uctil dokonca (a či samozrejme?) aj celý chorvátsky parlament jednou minútou ticha –  a to tak opozícia, ako aj tí čo vládnu.

Chorvátska prezidentka Kolinda Grabar Kitarovič hovorila o Praljakovi ako o mužovi, ktorý uprednostnil ukončiť svoj život pred tým, aby žil ďalej s pocitom, že bol tvrdo potrestaný za niečo, čo neurobil. Chorvátsky premiér  Andrej Plenkovič hovoril o hlbokej morálnej neprávosti odsúdenia exgenerála.

Prezident chorvátskeho parlamentu Goran Jandrokovič vyčítal súdnemu tribunálu, že jeho porozumenie a poznanie chorvátskych dejín je katastrofálne a že vôbec nepozná historické pravdy a súvislosti chorvátskej histórie a preto  nesprávnymi výpoveďami k nej neprispieva ku zmiereniu balkánskych národov.

Podobných reakcií od chorvátskych politikov bolo ešte veľa, a tak možno povedať, že Chorvátsko takmer jednotne vyslovilo svoj nesúhlas  a svoje pobúrenie nad tým, čo sa udialo s mužom, ktorý bol a bude pre chorvátsky národ navždy nesmrteľným hrdinom.

Z Bruselu a Berlína, ako aj od sudcov medzinárodného súdneho tribunálu neprišla nijaká reakcia, ktorou by odsúdili postoj Chorvátska – jeho politikov i jeho médii. Prečo?

Mali obavy a strach, že by tým vstúpili do nepríjemného „osieho hniezda“?

Lebo Chorváti de facto protestovali proti tzv. spravodlivosti a ju vehementne odmietli (je to ale naozaj všeobecná a objektívna spravodlivosť, ktorá odsudzuje len isté osoby z Východu ako vojnových zločincov, ale oveľa väčších vojnových zločincov zo Západu necháva na pokoji?) v tej forme, ako ju proklamuje Západ.

Združenie chorvátskych generálov usporiadalo v Záhrebe niekoľko dní po tragickej udalosti smútočné spomienkové stretnutie na počesť Slobodana Praljaka. Okrem toho sa v Záhrebe konala aj zádušná svätá omša, ktorou sa uctila jeho pamiatka.

Ako by ale reagovali predstavitelia EÚ v Bruseli a Berlíne, keby slovenský premiér, prezident a celý slovenský parlament vyhlásili prezidenta Slovenska Jozefa Tisa za národného hrdinu, nespravodlivo popraveného komunistickým režimom a v podobnom duchu by písali aj slovenské médiá?

Predsa niečo podobné urobili teraz úplne suverénne Chorváti. A nikto na Západe sa neodvážil protestovať. Slováci sa boja sami seba a nemajú ani odvahu Chorvátov a ani ich jednotiacu silu. V slovenskej spoločnosti je príliš veľa odstredivých síl, ktoré brania tomu, aby vznikol hrdý a silný slovenský patriotizmus. Ešte pripomeniem, že patriotizmus a nacionalizmus sú dve úplne rozdielne emocionálne polohy.

Západ má veľké množstvo vojnových zločincov (medzi nimi aj politikov), ktorí nikdy neboli ťahaní na zodpovednosť pred žiadny súdny tribunál. Prečo? Lebo majú silných a vplyvných zástancov.

Kde je tu potom ale skutočná spravodlivosť skutočnej demokracie? Neexistuje!!! Neexistuje ani jedno ani druhé.

Symbolicky povedané – existuje jedine v nebi.

Záverom toľko, že odsúdenie Praljaka ako vojnového zločinca spôsobilo veľké pobúrenie nacionalistických síl v Chorvátsku (pričom Chorváti sú neporovnateľne silnejší patrioti ako Slováci a v prejavoch patriotizmu sa vždy vedia zjednotiť aj rôzne politické strany, čo na Slovensku neexistuje), a to bude mať za následok extrémne zosilnenie smerovania krajiny do prava.

A jeho dobrovoľná smrť tento impulz ešte viac zosilni – lebo sa stane legendárnym martýrom a hrdinom pre Chorvátov.