Je smrť absolútny koniec, alebo budeme žiť NAVŽDY ?

Tajomstvo života a smrti -  peklo a nebo neexistujú

Človeka oddávna ovládal strach pred smrťou, lepšie povedané pred neistotou, či po biologickej smrti a rozpade jeho tela, končí pre neho navždy a neodvolateľne všetko. Až dosiaľ  na najdôležitejšie otázky jeho existencie ako: Odkiaľ som sem prišiel? Kam odídem? A odídem vôbec niekam? Existuje posmrtný a večný život?   - odpovedali len náboženstvá.

Biblia nám sľubuje život večný a síce v dvoch eventualitách. Jednou je život v nebi, pričom nám však nedáva nijaké uspokojivé vysvetlenie toho, kde sa nebo nachádza a akým spôsobom tam budeme existovať. Prídu tam údajne všetci tí, ktorí žili bohabojne a bez hriechov a dostali k tomu povolenie či požehnanie cirkvi. Naopak, tí ktorí žili v hriechu a nevere v Boha, sa za trest dostanú do pekla, kde budú trpieť vo večných plameňoch.

V stredoveku a čiatočne ešte aj v súčasnosti ľudia verili týmto neovereným a nezmyselným výpovediam katolíckej cirkvi, ktoré boli rafinovane psychologicky skonštruované, a to z toho dôvodu, aby cirkev ľudí ovládala a manipulovala podľa potreby a ľubovôle a mohla ich dokonale vykorisťovať.

Nové fakty

Dvadsiate storočie znamenalo v tomto smere však obrat a veda, konkrétne fyzika, objavila nové fakty, ktoré ukazujú, že kozmos v rámci svojej evolúcie vyvinul fascinujúce mechanizmy, ktoré vytvorili tak život na biologicko materiálnej úrovni, ako aj individuálne vedomie, ktoré nikdy nekončí a pre ktoré neexistuje žiadna smrť. V kozme platí, že sa neustále vyvíja a nikdy nestagnuje. Evolúcia od samého počiatku napreduje tak, že z najjednoduchších štruktúr vytvára postupne čoraz komplexnejšie štruktúry. Astrofyzika nás učí, že kozmos existuje asi 15 miliárd rokov a na jeho počiatku - keď prechádzal svojou prvou fázou - tak v ňom existovalo len vysokoenergetické žiarenie nepredstaviteľne vysokej teploty, pričom rýchlo expandoval a ochladzoval sa. V tom období v kozme nebolo nič iné okrem fotónov. Evolúcia hmoty sa začala neskôr, až keď vysoká teplota kozmického žiarenia podstatne klesla a vznikli prvé atómy. Možno povedať, že všetko hmotné v kozme sa začalo elementom najjednoduchším a síce vodíkom, z ktorého fyzikálne zákony kozmu odštartovali evolúciu hmoty. V kozme to trvalo mnoho sto miliónov rokov, pokiaľ evolvoval len v anorganických hmotných štruktúrach. Potom prišiel čas, keď evolúcia vytvorila podmienky pre vznik života organických foriem.

Človek stojí ešte stále v pokore pred fenoménmi života, hoci mnohé z nich už rozlúštil a pochopil. Jeho vznik však je jedným z dvoch veľkých kozmických mystérií, ktorých záhadu sa nám dosiaľ nepodarilo odhaliť. Druhým mystériom je pre nás smrť a otázka, čo po nej príde.

Monoteizmus zdeformoval slobodu myslenia

Monoteisticke náboženstvá do svojej dogmy a do svojho svetonázoru o živote posmrtnom a večnom museli inštalovať boha, a to boha všemocného a večne existujúceho. Len tak im bolo možné získať dôveru veriacich a iniciovať v nich vieru, že aj ich očakáva po smrti večná existencia a zároveň sa im otvorila možnosť ich zotročiť a ovládať. Kresťanstvo presviedčalo veriacich dokonca aj o zmŕtvychvstaní tiel, čo je medzičasom z hľadiska moderných prírodných vied absolútnym nezmyslom.

Budhizmus je v tom smere oveľa realistickejší a hlása cyklický beh sveta, v ktorom sa strieda zrod, existencia bytia, smrť, a to neustále v nikdy nekončiacom cykle. Ľudia sa v takom cykle po smrti znova narodia, ale zakaždým v inom tele.

A tak možno povedať, že ešte aj v súčasnosti existujú dva úplne protichodné názory o tom, čo nás po našej fyzickej smrti očakáva.

Mechanistická materialistická veda nás učí, že po individuálnej smrti všetko skončí a že nič z nás neprežije. Kozmos je podľa nej len akýsi veľmi komplexný, mechanický stroj, ktorý možno dokonale porozumieť len na základe zákonov mechaniky. Podobne je aj človek len istý druh komplikovaného prístroja, ktorý, keď sa opotrebuje, tak ukončí svoju funkciu a dajú ho napokon do šrotu.

Náboženstvá, tak ako je hore uvedené, tvrdia presný opak. Približujú sa síce k realite, ale cestou ničím neopodstatnených výmyslov a lží, strachu a manipulácie veriacich. Vrcholom perfídnosti katolíckej cirkvi pri jej manipulácii a ovládaní veriacich bolo postulovanie pekla a neba, pričom ona jediná rozhodovala vraj v poverení boha, kto sa po smrti kam naveky odoberie.  Faktom ostáva, že skutočná pravda o tom, čo nás očakáva po smrti, je celkom iná ako to hlása cirkev i materialistické prírodné vedy. V dôsledku snáh o dosiahnutie maximálne možnej moci a ovládania ľudí, si v stredoveku katolícka cirkev vymohla absolútny nárok na stanovenie a hlásanie všetkého, čo súviselo s duchom a so životom po smrti  a podľa toho si aj vymodelovala a vytvorila osobu boha a vyhlásila sa za jeho jediného zástupcu na Zemi. Iniciovala tak aj tragické a dramatické rozbite a odlúčenie hmotného a duchovného princípu, ktorých absolútna jednota a prepojenie je najelementárnejším princípom a zákonom kozmu a ktorá bola vo svete antiky absolútnou samozrejmosťou.

Duch a hmota sa navzájom potrebujú

Už legendárny mysliteľ, nemecký teológ a mystik (a v podstate aj kacír z pohľadu cirkvi) Majster Eckhart, to v 12. storočí veľmi presvedčivo, aj keď len symbolicky, vyjadril následovne:  “Tak ako človek potrebuje boha, tak presne tou istou mierou potrebuje aj boh človeka“. Významný nemecký fyzik Werner Heisenberg (otec kvantovej mechaniky) to v reči kvantovej fyziky vyhlásil takto: “Geist und Materie sind auf Gedeihen und Verderben fuer immer verbunden - das Eine kann ohne das Andere nicht existieren.“ v preklade - Duch a hmota sú v dobrom i zlom návzajom navždy spojené a nemôžu jedno bez druhého existovať.

Ako už bolo spomenuté, tak to bola katolícka cirkev, ktorá spôsobila rozlúčenie nerozlučiteľného, teda ducha od hmoty. Cirkev dokonca večného ducha a či ducha hmoty - ako to vyjadril skvelý francúzsky fyzik Jean Charon - „“zabila“ a vyhlásila za neexistentného. Udialo sa tak na koncile v Konstantinopole v roku 869, kde bolo učenie Fotia o dvojakej podstate duchovnosti človeka vyhlásené za kacírstvo. Fotios učil, že človek má dve duše - jednu nesmrteľnú, kozmickú (ducha) a druhú pozemskú, smrteľnú.

Rozhodovanie o duši a vyhlasovanie toho, čo duša a duch je, sa stalo výhradne monopolom cirkvi a hmota sa stala záležitosťou prírodovedcov, pričom v priebehu stáročí čoraz menej akceptovali existenciu ducha. Vyvrcholilo to v 19. storočí, keď prírodné vedy ovládol naplno materializmus a prírodovedci celkom popreli existenciu ducha a boha, vtedy sa už nemuseli obávať, že by im hrozil osud Giordana Bruna a smrť upálením.

Ako som už uviedol, tak moderná fyzika - a predovšetkým kvantová fyzika - objavila súvislosti, ktoré poukazujú na to, že kozmos vyvinul fascinujúce mechanizmy, ktoré okrem života biologického, vytvorili aj individuálne vedomie, ktoré nezomiera a pretrváva večne. A čo nás charakterizuje viac a jednoznačnejšie ako naše vedomie?

Naše ja, náš život, naše spomienky, naše myšlienky, naše skúsenosti - to všetko je v našom vedomí. Preto, ak sa dopracujeme k poznaniu, že naše vedomie prežije našu biologickú smrť, tak máme dôkaz o tom, že náš život smrťou našej biologickej schránky nekončí, ale naďalej a trvale pokračuje.

Pozrime sa na kozmos v tejto súvislosti aj nasledovne. Univerzum vyvinul v priebehu dlhých časov fascinujúce a jedinečné štruktúry života.

Samoorganizácia hmoty existuje len do istého stupňa

Postulovanie tzv. samoorganizacie hmoty , tak ako ju formulovali materialistickí vedci, najmä Belgičan ruského pôvodu Ilya Prigogine, nie je nič iné ako prejav bezmocnosti a tvrdošijného odmietania duchovného princípu kozmu, pretože samo od seba, bez impulzov a iniciatív reflexívneho vedomia

(ducha) sa nič, samo od seba, založené výlučne na hmotnom princípe nedokáže organizovať a vytvárať komplexné štruktúry a už v žiadnom prípade nie také nesmierne komplikované štruktúry, ako ich poznáme v úrovni živých organizmov.

Univerzum (jeho duchovný princíp) vytvoril také zázraky ako neuveriteľne komplexné bunky, nádherné kvety, nekonečne rôznorodé živočíchy, človeka, fotosyntézu, ako základ života na Zemi, sexualitu a rozmnožovanie. Vytvoril život a ako jeho nosný fenomén aj užasný princíp lásky, ktorá je najkrajšou formou komunikácie medzi ľuďmi a tú im umožňuje len ich vedomie a ich duch a v žiadnom prípade nie nejaká samoorganizácia hmoty. Hmota nedokáže ani reflektovať ani spoznávať a preto ani prežívať lasku.

Z dosiaľ uvedeného vyplýva jednoznačne to, že kozmu nejde v podstate o nič iné ako vytváranie a zhromažďovanie nových a nových informácií a rastu poznania. Celá evolúcia teda nie je nič iné, ako cesta k rastu negentropie, inakšie povedané duch pomocou hmoty rozširuje svoje informácie a neustále nadobúda nové. Tieto informácie musia však byť aj natrvalo niekde konzervované. Ich zapamätávanie sa deje vo vedomí. Nositeľom individuálneho vedomia je aj každý jeden z nás. Ak je tomu tak, potom by kozmos konal proti svojmu základnému princípu, ktorým je neprestajné narastanie negentropie, ak by našou smrťou všetko končilo. Veď smrť ako totálne zničenie by znamenala konečný zánik všetkých našich skúsenosti, celeho nášho poznania, všetkých našich informácií, všetkých našich spomienok. Smrť by v takej forme pracovala proti evolúcii a proti elementárnemu zámeru kozmu!!! Kozmos nemôže byť v nijakom prípade tvorcom takej absurdity! Práve skutočnosť, že kozmická evolúcia neustále napreduje, je dôkazom toho, že my ľudia svoju smrť prežijeme.  Kozmos nás a naše informácie takpovediac bytostne a elementárne potrebuje a preto vytvoril nesmrteľnosť každého individuálneho vedomia, aby toto po biologickom odžití jeho organického nositeľa vtieklo do kozmického vedomia, stalo sa jeho súčasťou a ho tak obohatilo a rozšírilo.

Moderná kvantová fyzika a komplexná teória relativity predkladajú dôkazy nesmrteľnosi ľudského ducha (vedomia). Jean Charon bol prvým moderným fyzikom, ktorý vyslovil doslova revolučnú požiadavku, že vo fyzike nastal čas, aby duch a jeho skúmanie boli prijaté do novej fyziky a aby sa v jej rámci stali rovnoprávnou súčasťou so všetkými jej odvetviami a či dokonca jej najdôležitejšou súčasťou. Jeho fyzikálne skúmanie a jeho odborné práce sa niesli veľmi plodne a intenzívne v súhlase s jeho požiadavkou. Na tomto mieste podotknem, že podrobná analýza vedeckých faktov, ktoré svedčia o tom, že naše vedomie prežije našu biologickú smrť, je veľmi obsiahla a nie je tu na to priestor. Komplexný opis tohto fenoménu vyžaduje obsiahlu knižnú publikáciu.

Nesmrteľné individuálne vedomie a naše snívanie

Záverom uvediem aspoň krátko niečo z vyššie spomenutých faktov.

V kozme existujú hmota a duch v dvoch neidentických, od seba diametrálne rôznych fyzikálnych časopriestoroch. Hmota je lokalizovaná v časopriestore, v ktorom čas odbieha vždy len v jednom smere a nič nemôže spôsobiť jeho inverziu. Naproti tomu duch existuje v celkom inom časopriestore, kde sa možno v čase pohybovať v oboch smeroch, teda z prítomnosti do budúcnosti, ale aj z prítomnosti do minulosti. Nie bez zaujímavosti je v tejto súvislosti konštatovanie, že práve na tom istom princípe funguje aj naša pamäť. Aj pri jej aktivovaní sa v duchu pohybujeme do minulosti a udalosti, ktoré sa v nej odohrali, prenášame do prítomnosti.

Duch (vedomie) nemôže za nijakých okolností vzniknúť z hmoty, a to v žiadnom prípade, nech by bola akokoľvek komplexná. Duch existuje vo veľmi jednoduchom príbytku - ak to posudzujeme z fyzikálneho hľadiska - a jeho časopriestor je mikroskopicky malý. Smrť nášho tela, ktoré ako každá hmota, existuje v časopriestore hmoty, nie je nikdy aj smrťou nášho vedomia, ktoré je vo svojom vlastnom časopriestore.

Ešte sa pokúsim o istú analógiu, ktorá nám názorne (pokiaľ to vôbec je možné) priblíži predstavu našej posmrtnej existencie. V rámci tejto analógie je možné vytvoriť si určitú predstavu o tom, ako sa dá existovať bez tela. V našej realite, v našom fyzikálnom časopriestore, sa človek extremne indentifikuje len so svojou biologickou schránkou a všetko to, čo vníma, zažíva a koná, chápe výlučne ako funkcie a schopnosti svojho tela. To je však len ilúzia a povrchné vnímanie seba samého.

V tom momente, ked zaspíme, tak strácame vedomý kontakt k nášmu telu a fakticky ho vôbec nevnímame. Akonáhle sa dopracujeme počas spánku k fáze snívania, tak to je podobné tomu, ako keby sme sa dostali do inej dimenzie našej existencie a do iného časopriestoru, ktorý nemá nič spoločné s časopriestorom, v ktorom existuje naše telo. Naše telo leží nehybne a odpočíva, kým náš duch/vedomie, nám ponúka vedomý život aj bez neho. Napriek tomu vo sne konáme všetko tak, ako aj v reálnom živote - môžeme chodiť, cestovať vlakom a autom, letieť lietadlom a či sa plaviť na lodi. Môžeme sa rozprávať, stretávať sa s inými ľuďmi, pracovať, písať, môžeme sa milovať, atď. Robíme to bez pomoci tela, takpovediac beztelesne. Všetko sa odohráva presne tak, ako keď  sme pri telesnom vedomí.  

Niečo podobné, ako žijeme, keď snívame sny, nás očakáva aj po smrti - naše telo sa rozpadne na prach a nikdy viac už nebude existovať, ale život večný nášho ducha/vedomia, bude pokračovať aj naďalej - naďalej, hoci už bez nášho tela.