Slovania boli významným etnikom v Európe už pred stredovekom – v časoch chaosu putovania „národov“ po starom kontinente

Čas takzvaného veľkého putovania národov v Európe spadá do epochy medzi 4. až 6. storočím. Toto obdobie je vo všeobecnom povedomí známe predovšetkým ako príchod silných a početných germánskych kmeňov so severu a severovýchodu Európy na veľké časti území, ktoré boli súčasťou Rímskej ríše.

Germáni obsadili po príchode na ne predovšetkým územia dnešného Nemecka a č v oblasti Rýna, a to pozdĺž jeho pravej strany. A obsadili aj časť Švajčiarska a tiež aj časť Francúzska.

Popri Rýne sa v  tom čase tiahla dlhá a silne opevnená hranica Rímskej ríše - limes - ktorej veľmi dobre zachovalé časti možno ešte aj dnes v Nemecku obdivovať.

V tom čase už ale existovali dve Rímske ríše - Západorímska a Východorímska, ktorá sa neskôr pretransformovala do „tisícročnej“ Byzantskej ríše, ktorú zničili až moslimskí Turci, keď v roku 1453 dobyli jej hlavné mesto Konštantinopol.

Zapadná Európa, na čele s pápežom, jej neprišli na pomoc a nechali ju napospas Turkom, čo Západu vtedy s mocensko-politických dôvodov dokonca vyhovovalo a tureckému sultánovi dali pred bojom najavo, že vojensky nezasiahnu proti nemu, a tak mal veľmi ľahkú prácu, keď sa zmocnil kresťanského Konštantinopolu a následne z neho urobil moslimský Istanbul.

Germáni svojimi neustálymi nájazdami rozdrobovali Západorímsku ríšu, až sa napokon celkom rozpadla. Germáni potrebovali nové územia, lebo na nich z východu vyvíjali expanzívny tlak bojovní a divokí Huni, ktorí putovali na západ z hĺbok ázijských stepí. 

Z pohľadu Ríma úplne prvé putovanie Germánov sa začalo už roku 113 p.n.l, keď Kimbrovia a Teutóni prekročili Alpy a pripravili Rimanom niekoľko porážok, kým ich napokon rímski vojvodcovia Gaius Marius a Quintus Catulus v roku 101 p.n.l. v bitke v Piemonte úplne zničili.

Na tomto mieste chcem zdôrazniť, že nemecký národ však nie je - ako si to mnohí myslia - identický s Germánmi (práve tak ako taliansky národ nie je identický s antickými Rimanmi).

Obrazne možno povedať, že nemecké gény obsahujú okrem germánskych  génov aj gény početných iných etník, o.i. aj mocného bojovného národa Sarmatov, ktorí však v povedomí novovekých Európanov sotva zanechali nejaké stopy. 

A samozrejme obsahujú aj slovanské gény, keďže viaceré slovanské kmene prenikli hlboko na západ Európy, kde na dlho – a niekde až doteraz – zapustili svoje korene.

Tak napríklad Lužickí Srbi žijú dodnes v  Nemecku na svojom historickom  území – v Lužickom Srbsku (Oberlausitz).

S ukončením putovania národov v 6. storočí sa ukončila aj grécko-rímska antika a v Európe sa začala nová epocha - stredovek. Ovládli ju nové národy a nové formy vládnutia.

Ťažisko moci a kultúrneho významu v Európe sa presunulo z juhu od Stredozemného mora na sever a na západ. 

Čo sa v tom čase odohrávalo vo východnej a severovýchodnej časti Európy nebolo také významné a sotva niečo z toho bolo zachytené významnými historikmi antiky a začínajúceho sa stredoveku, ktorý sa najvýraznejšie a najdominantnejšie rozvíjal v silnej Franskej ríši za panovania mocného kráľa Karola Veľkého v 8.storočí, ktorý mal svoje hlavné sídlo v meste Aachen.

 To bolo storočie, keď juhovýchodnú Európu v roku 711 obsadili  cez Gibraltár Arabi pod vedením Berbera Tarika Ibn Ziyada a postupne dobyli veľkú časť dnešného  Španielska. Ostali  tam až do roku 1492, ked Španieli dobyli ich poslednú pevnosť  na španielskom územi - Granadu. 

Boli to práve mocní a bojovní Frankovia - medzičasom už najmocnejší národ Európy - ktorí Arabov vojensky  dokázali udržat v "šachu", a tak zamedzili ich plány na preniknutie  do útrob západnej Európy.

Východnú Európu ovládli v priebehu siedmeho a ôsmeho storočia do istej miery Slovania, ktorí však nepoznali písmo, a tak od  nich neexistujú fakticky žiadne písomné zmienky o počiatkoch ich histórie  na východe Európy. 

Písmo Slovanom vo Veľkej Morave priniesli až Cyril a Metod z Byzancie.