Slávny Moravák Georg Mendel (1822 – 1884) teológ, prírodovedec a objaviteľ

Svetlo sveta uzrel pred 200 rokmi v malej moravskej dedinke Vražné. Patril k tým významným géniom, ktorým sa dostalo veľkého uznania až po smrti. Stalo sa tak vo väčšine prípadov preto, lebo ich objav alebo vynález nemohol byť ocenený, nakoľko prišiel priskoro a tak predbehol dobu.

Po maturite Mendel vstúpil v Brne do augustínskeho rádu a o 4 roky neskôr, v roku 1847 bol vysvätený za kňaza. V roku 1850 prepadol na skúškach v učiteľskom ústave z biológie a geológie. Napriek tomu ho poslal predstavený kláštora do Viedne na univerzitu, kde študoval matematiku a prírodné vedy.

Keď sa po štúdiách vrátil do Brna, tak sa mu ani potom nepodarilo úspešne urobiť opakované skúšky na učiteľskom ústave a tak mohol pracovať na jednej brnenskej reálke v rokoch 1854-68 len ako pomocný učiteľ fyziky a biológie.

V tom čase absolútne nič ale nenaznačovalo, že v tomto neúspešnom a stroskotanom študentovi drieme zatiaľ neprebudený duch veľkého génia.

A práve v tom čase, v roku 1856 začal Mendel pracovať na svojich, neskôr svetoznámych biologických experimentoch, v ktorých sa pokúšal o kríženie niektorých rastlín, najmä fazule a hrachu. Po jedenástich rokoch experimentovania a pozorovaní vypracoval známe Mendelove zákony kríženia a predložil ich na posúdenie Brnenskej prírodovedeckej spoločnosti.

Súčasne poslal jeden exemplár výsledkov svojich výskumov aj známemu a uznávanému švajčiarskemu odborníkovi v oblasti biologickej dedičnosti Karlovi Nägelimu. Mendel však, žiaľ, nedostal pozitívnu odpoveď, a tak jeho práce zapadli na niekoľko desaťročí do zabudnutia.

Až v roku 1900 sa jeho skvelé objaviteľské práce dostali zo zabudnutia v archívoch na denné svetlo, aby sa im veľmi rýchlo dostalo obdivu a zaslúženého uznania. A odvtedy meno tohto skromného muža ostalo navždy zapísané v biológii a neskôr aj v genetike.

Aká to veľká náhoda – v roku 1900 to boli dokonca až traja biológovia, Rakúšan Erich von Tschermak, Holanďan de Vries a Nemec Correns, ktorí objavili celkom nezávísle od seba práce Mendela. Každý z nich robil rôzne biologické pokusy a všetci objavili nezávisle od seba tie isté zákonitosti dedičnosti biologických vlastností, ako sa to podarilo dávno pred nimi Mendelovi.

Skôr ako uverejnili výsledky svojich prác, však prezreli, ako to býva zvykom v takých prípadoch, odbornú literatúru novšiu i staršiu a tak narazili na pôvodnú prácu Mendela. Vo svojich prácach potom uviedli výsledky jeho výskumov. A tak sa Mendel konečne post mortum dočkal svetového uznania.

Mendel bol prvým človekom, ktorý objavil, že vo všetkých biologických organizmoch sa nachádza v každej bunke isté teliesko – moderná veda ho pozná ako gén – ktoré odovzdáva charakteristické dedičné vlastnosti organizmu prostredníctvom plodenia potomkom.

Trpezlivosť, s ktorou Mendel musel pracovať – veď zaznamenával výsledky experimentov s viac ako 22 000 rastlinami – bola  výnimočná a vďaka nej objavil zákonitosti dominantného i recesívneho odovzdávania dedených vlastností.

Zistil, že u rastlín je každá ich špecifická vlastnosť určená vždy jediným párom génov. To znamená, že každá rastlina zdedí vždy jeden z každej dvojice génov od jedného „rodiča“ a druhý gén od „rodiča“ druhého.

Mendel objavil aj ďalší dôležitý dedičný zákon: Ak sa u potomka stretnú dva rôzne gény, ktoré kódujú tú istú špecifickú vlastnosť, tak sa v prvej generácii presadí vždy len dominantný gén, pričom sa ale zachová aj recesívny gén.

Rozhodne je veľmi prekvapujúce, že Mendel, ktorý fakticky nebol žiadnym profesionálnym vedcom, ale skôr vedeckým outsiderom, bol schopný objaviť niečo tak svetoborné – niečo ako „stvoriteľský prst“ – ako sú základné zákony celej genetiky.

I keď mu pritom značne pomohla náhoda, ktorou bolo to, že si na svoje experimenty vybral práve takú rastlinu, ktorej charakteristické biologické vlastnosti určuje vždy len jeden jednotlivý reťazec génov, bol jeho výkon naozaj obdivuhodný.

V opačnom prípade, keby zodpovedajúca biologická vlastnosť bola zakódovaná viacerými genetickými reťazcami, tak by bol musel na dosiahnutie toho čo dosiahol vynaložiť ešte oveľa väčšiu námahu.

Aj tak ale možno vychádzať z toho, že Mendel by bol určite pracoval na svojich experimentoch aj v tomto nepriaznivom prípade až do konca.

Miestom posledného odpočinku Gregora Mendela je Ústřední hřbitov mesta Brno.