Skvelé „diaľnice“ Rímskej ríše – záruka blahobytu a vojenskej prevahy

Komplex ciest v Rímskej ríše bol obdivuhodný. Vyznačoval sa vysokou kvalitou, premysleným inžinierskym konceptom a obrovskou rozlohou. V antickom svete nikde nič podobné neexistovalo a ani stredovek nedokázal nič také.

Je prekvapujúcim zistením, že koncept dopravnej cestnej siete starých Rimanov sa podobal veľmi nášmu modernému konceptu.

Odkiaľ to vieme? Odpoveď je jednoduchá a presvedčivá.

Kto najmä v Taliansku, Nemecku a Francúzsku čo len trochu chodí po neprehliadnuteľných a nesmierne fascinujúcich stopách starých Rimanov, ten vie, že keď kedykoľvek sedí v aute a ide v ňom krajinou po dnešných cestách, tak v princípe často používa pradávne cesty Rimanov.

Trasy našich moderných diaľníc vedú totiž presne tade, kade viedli aj starorímske „diaľnice“. Asfalt našich ciest ich doslova prekrýva a na nejednom mieste sú v hĺbke pod nimi ešte ich zachovalé zvyšky.

V iných prípadoch prebieha naša cesta v tesnej blízkosti pozdĺž ešte dobre viditeľných a na niektorých úsekoch aj teraz dobrých starých rímskych ciest.

Spomeniem tu aj skvelé staré konzulárne cesty-„diaľnice“, ktoré všetky viedli do antického Ríma – Via Flaminia, Via Appia, Via Salaria,  Via Aurelia, Via Latina, Via Emilia, Via Tiburtina Valeria a bolo ešte i niekoľko ďalších.

Viu Appiu som prešiel pred rokmi s dvoma priateľmi Rimanmi celú peši až do Ostie na morskom brehu. Bol to úžasný zážitok.

Ak si niekto pozrie niektorú z konzulárnych ciest, tak hneď príde na to, že to boli Rimani, ktorí už pred 2000 rokmi vynašli moderný systém stavby diaľníc: Sú rovné ako pravítko po celej svojej dĺžke, údolia boli preklenuté mostami, vyhýbali sa malým osadám a spájali len veľké obchodné centrá.

Keď rímski inžinieri stavali dôležitú obchodnú „diaľnicu“, po ktorej sa dopravovalo množstvo tovarov a ktorú používali na rýchly presun aj armády legionárov, tak ju neprispôsobovali prírode a jej prekážkam, ale

terén prispôsobovali svojim stavebným požiadavkám. Cez vrchy a kopce robili tunely, alebo v iných prípadoch, keď to bolo výhodnejšie, tak časť vrchu alebo veľkého brala svojou vyspelou technikou „zbrúsili“ a odstránili – ich cesta musela byť vždy rovná ako priamka.

Okrem „diaľníc“ oxistovala v rímskom impériu aj sieť tzv. malých ciest, z ktorých niektoré slúžia až dodnes, čo len svedčí o vysokom inžinierskom umení starorímskych odborníkov pre výstavbu ciest.

Kto sa nezaoberal bližšie s inžinierskou technikou starých Rimanov (ktorú stredovek v mnohom už nedokázal ani len napodobniť), pre toho ich stavby, akvadukty, viadukty, cesty a pod. sa zdajú byť ako z ríše zázrakov. Dokázali napr. budovať svoje „diaľnice“ a cesty aj vo vysokých pohoriach, ako v Alpách.

Tam vo výškach až 2500 metrov ich stavali cez pasy a tiesňavy – napr. St. Bernard v dnešnom Švajčiarsku. Ten moderná civilizácia používala v nezmenenom stave, až dokiaľ  neprišli na svet prvé automobily.

V horách a vrchoch, kade viedli ich cesty, nesmelo byť podľa ich prísnych stavebných predpisov nikde väčšie stúpanie ako 9 percent.

Cesty antického Ríma boli revolučným vynálezom – po prvý raz bola Európa potiahnutá systémom kvalitných pevných ciest, ktoré boli pravidelne kontrolované a udržiavané podľa predpisov, takže ich ani dážde, búrky, mráz a sneh nemohli trvale poškodiť a už vôbec nie zničiť.

V ich prípade hovorili Rimania o via strata – z čoho v modernej dobe vzniklo slovo auto-stráda.