Skutočná pravda o Kryme – a ukrajinské lži o ňom. Historické fakty hovoria jasnou rečou – Krym bol vždy ruský!

Násilný puč na Majdane priviedol 22. februára 2014 k moci v Kyjeve nacionalistickú vládu. V reakcii na to občania Krymu v referende 16. marca 2014 drvivou väčšinou hlasovali za nezávislosť od Ukrajiny a pripojenie k Ruskej federácii. NATO na tento akt demokratického sebaurčenia odpovedalo drakonickými sankciami a pokračujúcim nepriateľstvom voči Krymu a Rusku. Taká je predhistória ukrajinskej vojny.

To, čo si ľudia na Kryme mysleli a chceli, nikoho zo západnej politiky nezaujímalo – jednoducho im bolo odopreté právo na sebaurčenie.

Referendum o nezávislosti Krymu v roku 2014 bolo v súlade s medzinárodným právom. Západ mlčí aj o tom, že Krym sa chcel osamostatniť od Ukrajiny už začiatkom roku 1991, keď ešte Ukrajina ako samostatný štát neexistovala.

Pozrime sa preto spätne na to obdobie:

Krym je polostrov v Čiernom mori o veľkosti Meklenburska-Predpomoranska s približne 2,5 miliónmi obyvateľov. Je tam teplo, sú tam krásne pláže a cestovný ruch je jedným z najdôležitejších odvetví. Krymské šumivé víno je svetoznáme.

Krym je súčasťou Ruska od roku 1774. Preto je len ruský a nie ukrajinský, a to už 250 rokov.

Ruská šľachta si na Kryme postavila mnoho letných sídiel.

19. februára 1954 sa Nikita Chruščov a Najvyšší soviet Sovietskeho zväzu rozhodli vyčleniť Krym z Ruska, ktoré sa vtedy nazývalo „Ruská sovietska federatívna socialistická republika (Ruská SFSR), a začleniť ho formálne do „Ukrajinskej sovietskej  federatívnej socialistickej republiky", Krym si však zachoval štatút autonómneho regiónu a preto ani vtedy nebol súčasťou Ukrajiny.

V tom čase Ukrajinská FSR nebola samostatným štátom, ale federálnou súčasťou ZSSR. V sovietskej tlači v roku 1954 sa v tejto veci nerobil nijaký rozruch.

A západná tlač o tom nepriniesla takmer žiadnu zmienku. Pre ňu existoval len Sovietsky zväz a akási Ukrajina a či Bielorusko vtedy Západ vôbec nezaujímali.

Rozpad Sovietskeho zväzu bol v tom čase nepredstaviteľný.

V roku 1991 ale prišlo k historicky prevratným udalostiam.

Gorbačov sa o novú podobu Sovietskeho zväzu usiloval už niekoľko rokov. Na tomto základe 20. januára 1991 obyvatelia Krymu odhlasovali, že Krym bude autonómnou republikou v tejto novej únii, čo by následne znamenalo byť autonómny a nezávislý od Ukrajinskej sovietskej republiky.

17. marca 1991 sa v celom Sovietskom zväze uskutočnilo referendum o ďalšej existencii ZSSR ako nového zväzku „rovnocenných suverénnych štátov“. V Ukrajinskej sovietskej republike vrátane Krymu hlasovalo za novú Úniu a účasť v nej 70,2 percenta.

V tom istom referende 17. marca 1991 dostali aj západní Ukrajinci otázku, či by Ukrajina mala byť nezávislá od ZSSR a nemala by byť súčasťou tohto nového zväzku. Na západe Ukrajiny hlasovalo za 81,7 percenta. V auguste 1991 sa v Moskve uskutočnil pokus o puč proti Gorbačovovi a proti plánom na novú úniu. Tým sa skončil pokus o pokračovanie existencie Sovietskeho zväzu podľa nových pravidiel.

Kyjevský parlament potom okamžite vyhlásil Ukrajinu za nezávislú a nezávislú od Sovietskeho zväzu.

Krymský parlament tomu ale v septembri 1991 odporoval a vyhlásil Krym za autonómny v rámci ZSSR a nezávislý od kyjevskej vlády.

To ale kyjevská vláda neuznala a si naďalej nárokovala Krym ako súčasť Ukrajiny. Obyvatelia Ukrajiny sa 1. decembra 1991 celkovým počtom 92,26 percenta odovzdaných hlasov vyslovili za nezávislosť od ZSSR, čím sa Ukrajina ustanovila ako samostatný štát. Krymu Kyjev nedovolil samostatne rozhodovať o svojej budúcnosti, hoci to bolo stanovené v uvedenom zákone o konaní referenda.

Tým ale bolo hrubo porušené medzinárodné právo – k tomu ale Západ mlčal a len čakal na svoju príležitosť, vediac dobre, že najmä západná Ukrajina inklinuje silne k Západu.

Prečo chcela Ukrajina za každú cenu vlastniť Krym aj proti vôli obyvateľov Krymu?

Určite nie pre jeho exotickú krásu, ale pre mimoriadny geopolitický význame tohto polostrova s ​​vojenským prístavom Sevastopoľ, z ktorého sa dá ovládať Čierne more.

Už v máji 1992 Krymský parlament ale vyhlásil nezávislosť Krymu

Politickí lídri polostrova sa bránili jeho privlastneniu Ukrajinou. Krymský parlament zmenil už 26. februára 1992 oficiálny názov krajiny na Krymská republika.

Krymský parlament 5. mája 1992 vyhlásil Krymskú republiku za nezávislú od Ukrajiny a na 15. augusta 1992 naplánoval referendum o nezávislosti, o ktoré bol Krym v ukrajinskom referende v decembri 1991 podvedený.

Krymský parlament prijal aj ústavu Krymskej republiky. Na nátlak a horzby Kyjeva však bola táto ústava 6. mája 1992 upravená tak, aby obsahovala vetu, že Krym patrí Ukrajine. Kyjev zároveň vyzval Krym k rokovaniam.

New York Times napísal: „Ukrajinský prezident Leonid M. Kravčuk zmiešal mrkvu a bič – sľúbil Krymu široké sebaurčenie a zároveň pohrozil rozpustením Krymského parlamentu a dokonca použitím vojenskej sily, ak bude polostrov pokračovať vo svojej kampani.“

„Kvôli tomuto tlaku zasadol Krymský parlament 13. máj 1992, Deklarácia nezávislosti a referendum boli plánované na 15. augusta s moratóriom.

Ukrajinské noviny Lb.ua napísali: „Kyjev preto zvýšil prítomnosť vojakov na Kryme. Ako povedal vtedajší zástupca veliteľa ukrajinskej Národnej gardy Mykola Melnyk, jednotky nepoužili silu – v prípade potreby sa snažili iba blokovať proruské pohyby.

Melnyk povedal, že Ukrajina mala v tom čase šťastie, že Jeľcyn otvorene nepodporoval krymských separatistov a nepokúsil sa poslať na Krym ruské jednotky.

Rokovania medzi vládou v Kyjeve a Krymským parlamentom pokračovali a 30. júna 1992 boli rozšírené práva Krymčanov v rámci ukrajinského štátu. Krym získal suverénne práva v oblasti financií, ekonomiky, kultúry, správy a práva; pod ukrajinskou suverenitou zostala len zahraničná, obranná a menová politika. To bol istý kompromis. Ale len istý čas.

Už 14. októbra 1993, Krymský parlament, využívajúc tieto rozšírené zákonné právomoci, zriadil úrad prezidenta Krymu.

30. januára 1994 si občania Krymu zvolili za prezidenta Jurija Meškova so 72,9 percentami. Jeho kampaň mala jeden hlavný cieľ: Jednotu s Ruskom.

Apríl 1994: Obyvatelia Krymu v referende hlasovali za nezávislosť Krymu

To bol koniec kompromisu pre Kyjev a začiatok jeho absurdnej deštruktívnej politike voči Krymu i východnej Ukrajine.