Sebavedomé národy sa identifikujú so svojou históriou. A čo my, Slováci?

Pred niekoľkými rokmi sa na Slovensku veľa diskutovalo o osobnosti Andreja Hlinku a o jeho vplyve na osudy slovenského národa. A. Hlinka neodmysliteľne patrí k našej historii a je jej významnou súčasťou.

Prežil som veľa rokov v Nemecku, kde som viedol 8 rokov nezávislé Slovenské tlačové centrum, založené z mojej súkromnej iniciatívy. Centrum okrem iného medializovalo a zviditeľňovalo SR v médiách nemecky hovoriacich krajín v časoch, keď SR mala na Západe veľmi negatívny imidž.
Neraz som bol konfrontovaný v rozhovoroch so západnými redaktormi, ktorých som sprevádzal na tlačových cestách (organizovaných našim centrom) po SR, s otazkou: “S čím sa vy, Slováci, indentifikujete z pohľadu vašej histórie a čím ste historicky významní, keď sa o vás v Europe takmer nič nevie?“

Už dávnejšie som napisal knihu o Nemcoch, ktorá vyšla na Slovensku (titul: Súčasné Nemecko za fasádou demokracie) a o ich veľkom sebavedomí, vyplývajúcom práve z ich neobyčajne silného historickeho povedomia a z ich identifikácie sa s veľkými osobnosťami ich historie, a to i s tými, ktoré mali aj mnohé negatívne vlastnosti. Nám práve táto dôležitá črta, ktorou Nemci priam oplývajú, veľmi chýba. O tejto skutočnosti som sa zmienil pri mojej odpovedi západným redaktorom.

Opäť sa vrátim k postave A. Hlinku.

SR nepotrebuje parlamentom odhlasovaných a zákonom potvrdených „otcov vlasti“. Niečo také je absurdné a nemá obdoby nikde. V nijakom veľkom a historicky významnom štáte Európy k ničomu podobnému nedošlo. Dokonca ani len Adolf Hitler a či Napoleon sa nedali vyhlásiť za otcov vlasti, hoci mali k tomu všetky politické prostriedky.

Keď som bol pred viacerými rokmi prvý raz s Klausom Brillom, renomovaným redaktorom zo Sueddeutsche Zeitung (mimochodom, aj v tomto periodiku bolo o SR v minulosti viackrát pisané veľmi tendenčne proti nám, no odkedy sme K. Brilla senzibilizovali pre našu krajinu, tak sa to zmenilo)na spoločnej viacdňovej tlačovej ceste po SR, aj s niekoľkými ďalšími nemeckými žurnalistami, tak mi dal tú istú, už citovanú otázku o našej historickej identifikácii.

Po mojej odpovedi sa medzi nami rozvinula diskusia o našich dejinách. Klaus, ktorý bol v tom čase zahraničným korešpodentom bavorského denníka SZ v Prahe a veľmi dobrým znalcom českého národa a naučil sa aj česky, sa stal od toho dňa aj priaznivcom Slovákov a venoval ich štúdiu a poznávaniu ich dejín a ich politického myslenia veľa času. Pozorne sledoval aj zmienenú diskusiu o A. Hlinkovi. Na naše pozvanie prišiel vtedy na viac dní na Slovensko, aby o tejto problematike napisal obsiahly objektivny clanok pre SZ. Bol publikovaný v SZ 30.10.2007. Na cestách po SR ho spolu aj so skupinkou rakúskych a holandských redaktorov sprevádzala pracovníčka nášho tlačového centra, ktorá pre neho zabezpečila rozhovory s našimi poprednými odborníkmi na históriu a na fakty týkajúce sa A. Hlinku.

K. Brill napísal z tejto cesty aj ďalšie reportáže. Bol okrem iného aj vo Vyšnom Nemeckom, na hraniciach s Ukrajinou, a tak sa jeho reportáže týkali i našej pripravenosti na vstup do Schengenu. Pri tej príležitosti urobil v Bratislave aj rozhovor s ministrom Kaliňákom.

Jeho článok o A. Hlinkovi vyšiel v SZ pod titulom „Verstrickt in braunen Terror“ (Zapletení do hnedého teroru), s podtitulom „War Volkstribun Hlinka ein Held oder Wegbereiter des Nazismus? Slowaken streiten ueber die Vergangenheit“ (Bol ľudový tribún Hlinka hrdinom alebo pripravoval cestu nacizmu? Slováci diskutujú o minulosti). Jeho bol článok napísaný objektivne a diferencovane.

Uvediem z článku krátky úryvok:

“Hlinka bol ľudovým tribúnom, ktorého horúca hlava ho občas dohnala k neprimeraným reakciám. Tiež je nesporné, že A. Hlinka, dedinský katolícky farár, ktorý sa pred viac ako 100 rokmi stal politickým vodcom Slovákov, zohral významnú úlohu pri sebahľadaní a pri snahách o sebaurčenie slovenského národa. Pred časom ho nacionalistickí politici chceli oficiálne, hlasovaním v parlamente vyhlásiť za „otca národa“, no národ proti tomu protestoval. Napokon sa v slovenskom parlamente presadil zákon, ktorý vyzdvihuje Hlinkove zásluhy o národ. No aj proti tomu protestovali demonštranti. Podľa nich bol Andrej Hlinka „inšpirátorom slovenského fašizmu.

V spore o Andrejovi Hlinkovi ide o to, do akej miery existuje prepojenie medzi jeho ideológiou a jeho odkazom a slovenským štátom, ktorý vznikol po jeho smrti v roku 1939 a trval do roku 1945 a ktorý pod prezidentom Jozefom Tisom bol v silnej závislosti od Hitlerovho režimu. Hlinka zomrel 16.8.1938. Aký bol jeho skutočný postoj k Hitlerovi a k Židom, je historicky sporné. Hlinka sa angažoval politicky už v roku 1900, keď Slovensko existovalo v Rakúsko-Uhorsku len ako Horné Uhorsko. Bojoval proti maďarizácii svojej vlasti a mobilizoval národ. Kvôli svojmu presvedčeniu bol aj väznený.“
Toľko v rámci úryvku zo SZ.

Je nesporné, že sebavedomé národy svojich hrdinov a svoje idoly vždy aj idealizovali. Pričom u mnohých z nich boli buď “zahladené“, alebo posunuté do iného svetla aj ich negatívne vlastnosti či dokonca ich zločiny. Spomeniem len Alexandra Veľkého, Cézara, Napolena, Karola Veľkého – franského kráľa, Bismarcka.

Ak im snímeme ich „nesmrteľnú gloriolu“ a urobíme realistickú psychologickú „anatómiu“ ich konania a ich života, tak máme pred sebou mocichtivých despotov, masových vrahov a uzurpátorov. A preto sú tieto osobnosti dejín len nepravé a falošné idoly. Napriek tomu ich uznáva a oslavuje celý svet. Negatíva Andreja Hlinku sú v porovnaní s negatívami týchto takzvaných hrdinov a velikánov o poznanie menšie a z pohľadu európskej histórie bezvýznamne.

Napriek tomu my, Slováci, máme problém ho jednoznačne zaradiť do panteónu našich hrdinov. Prečo, z akého dôvodu? Jednoducho preto, lebo mnohokrát pripustíme, aby o nás a o našich dejinách súdili iní. Často sú to však práve tí, ktorí nám neprajú a ktorí by nás najradšej z dejín odsunuli celkom na ich okraj.

Staňme sa konečne hrdými na naše dejiny – je v nich mnoho faktov a udalostí, na ktoré môžeme byť právom pyšní. Aby sme to ale dokázali naplniť, je potrebná len jedna „maličkosť“ – musíme ich dôkladne poznať!