Schopnosť reči je daná genetickým programom v mozgu

Človek je od narodenia naprogramovaný vo svojom mozgu na to, aby sa naučil hovoriť. Je to jeho geneticky daná schopnosť.

Ak by nemal isté gény, tak by sa nenaučil hovoriť. Zvieratá takú genetiku nemajú.

Majú však genetické programy pre vývoj iných schopností, ktoré my postrádame a ktoré nám preto nestoja k dispozícii. Skutočnosť, že vieme hovoriť, však vôbec neznamená to, že sme vo všetkom inteligentnejší ako zvieratá. 

Naopak, v mnohom sme oveľa menej inteligentnejší ako zvieratá.

Ak povieme, že inteligencia je schopnosť organizmov dosahovať určité ciele, ktoré sú pre ne dôležité, tak neexsituje nijaká všeobecná definícia inteligencie, ktorá by nám umožnila prehlásiť, že jeden druh je inteligentnejší ako druhý. Súčasná kognitívna psychológia si predstavuje ľudského ducha ako niečo, čo pozostáva z jednotlivých "priečinkov", z ktorých každý je určený pre realizáciu istej kognitívnej funkcie: Jazykovej, logickej, umeleckej, sociálnej a podobne.

Niekedy sa stane, že niekomu chýba niektorý z "priečinkov" a v takom prípade nedokáže vykonávať isté veci. Napríklad autistické deti majú nevyvinutú sociálnu inteligenciu, lebo im chýba adekvátny "priečinok".

Kto trpí na prosopagnóziu, ten zas nerozoznáva tváre, dokonca ani tváre svojich blízkych príbuzných. Pritom jeho vizualita je v poriadku, lebo iné objekty dokážu rozlišovať. Za takých okolnosti však nemožno hovoriť o nedostatku inteligencie. Postihnutým aj v tomto prípade len chýba nejaký špeciálny aspekt ("priečinok") ducha.   

Ešte doplním nasledovným faktom:

Ľudský genóm neprodukuje v nás automaticky schopnosť hovoriť; skôr vytvára prostredníctvom špeciálnej

organizácie ľudského mozgu a niektorých periférnych orgánov predpoklady

pre to, že sa rečové systémy vytvárajú a prispievajú k tvorbe rečovej schopnosti

Táto vrodená schopnosť hovoriť je v podstate spoločná pre všetkých ľudí.