Schopnosť reči je daná genetickým programom v mozgu

Človek je od narodenia naprogramovaný vo svojom mozgu na to, aby sa naučil hovoriť. Je to jeho geneticky daná schopnosť. Ak by nemal isté gény, tak by sa nenaučil hovoriť. Zvieratá takú genetiku nemajú. Majú však genetické programy pre vývoj iných schopností, ktoré my postrádame a ktoré nám preto nestoja k dispozícii. Skutočnosť, že vieme hovoriť, však vôbec neznamená to, že sme vo všetkom inteligentnejší ako zvieratá. Naopak, v mnohom sme oveľa menej inteligentnejší ako zvieratá.

Ak ale povieme, že inteligencia je schopnosť organizmov dosahovať určité ciele, ktoré sú pre ne dôležité, tak neexistuje nijaká všeobecná definícia inteligencie, ktorá by nám umožnila prehlásiť, že jeden druh je inteligentnejší ako druhý.

Súčasná kognitívna psychológia si predstavuje ľudského ducha ako niečo, čo pozostáva z jednotlivých "priečinkov", z ktorých každý je určený pre realizáciu istej kognitívnej funkcie: jazykovej, logickej, umeleckej, sociálnej a podobne.

Niekedy sa stane, že niekomu chýba niektorý z týchto "priečinkov" a v takom prípade nedokáže vykonávať isté veci.

Napríklad autistické deti majú nevyvinutú sociálnu inteligenciu, lebo im chýba adekvátny "priečinok". Prosopagnostici zas nerozoznávajú tváre, dokonca ani len tváre svojich blízkych príbuzných. Pritom ich vizualita je v poriadku, lebo iné objekty dokážu rozlišovať. Za takých okolnosti však vôbec nemožno hovoriť o nedostatku inteligencie. Postihnutým len chýba nejaký špeciálny aspekt ("priečinok") ducha.