Schopnosť milovať a schopnosť poznávať – rozvíjaj ich, len tak budeš Človekom

Život každého nového človeka, každého nového hosťa na našej planéte sa začína poznaním a láskou. V láske bol splodený (aj keď nie vždy), s láskou je na tento svet očakávaný a s láskou je na ňom aj prijatý.

Od prvého momentu, keď otvorí oči, začína objavovať a spoznávať. Objavovanie a spoznávanie je najzákladnejšou potrebou jeho intelektu. A prostredníctvom poznávania sa učí objavovať a rozvíjať aj lásku. Najprv je to len láska k sebe a láska k matke ako k objektu, ktorý sa o neho stará a ho udržuje na živote.

To znamená, že ide o inštinktívnu lásku, ktorá sa pomocou poznávania a objavovania premieňa na lásku prirodzenú. Prirodzená láska je láska poznávacia a či láska vznikajúca procesom spoznávania. Bez tohto procesu by skutočná a nezištná láska neexistovala a bez fenoménu lásky by neexistovalo ani poznanie. V podstate možno povedať, že láska sa rovná poznaniu, čo pochopiteľne platí aj naopak. 

Preto je najvačším paradoxom existencie človeka to, že spravidla už veľmi skoro stratí afinitu k obom najdôležitejším aspektom svojho života – k láske i k poznaniu. Stratia sa mu z dohľadu skôr, než si naplno uvedomí, že bez nich je jeho bytie nedokonalé a amputované, a preto ani nedokáže byť šťastný. To je dôvodom, že potom celý život trpí pocitom, že nevie, kto je, že nevie, čo tu hľada a nevie kam kráča. Je sužovaný a zmietaný nepokojom, nahlodávaný strachom a mučený osamelosťou. To potom často vyústi do deštruktívnych aktov.

Ako je niečo také vôbec možné? Ako môžeme stratiť to, čo je pre nás najdôležitejšie, čo je pre náš život jeho najvýznamnejšou esenciou?! Ako môžeme odvrhnúť a či si dať zobrať to, prečo sme boli stvorení: Aby sme milovali a poznávali!

Už starí Gréci vedeli veľmi dobre, aký nesmierny význam má pre ľudský život eros a gnózis – láska a poznanie. Gnozeológia bola starogrécka disciplína o poznaní a o jeho zveľadovaní. Láska a poznanie boli pre Grékov – ale takisto aj pre starých ázijských filozofov – základom kozmického diania, takpovediac zrkadlovým obrazom najvnútornejšieho princípu kozmu na Zemi.

V človeku našiel kozmos svoje doterajšie kreatívne maximum (toto tvrdenie platí len na základe toho čo dosiaľ vieme  o kozme). Ale len v takom človeku ho dosiahol, ktorý spoznáva preto, aby mohol milovať! Nie v tom, kto spoznáva preto, aby ovládol a ničil! 

Filozofia, ktorú starí Gréci rozvinuli a s veľkou láskou ju neustále zdokonalovali, je dôkazom ich veľkého nadšenia pre poznanie. Najväčší grécki filozofi ako Sokrates, Platon, Aristoteles a ďalší, sú vynikajúcim príkladom toho, ako filozofické poznanie zušľachťuje myslenie človeka. Filozofia značí asi toľko ako láska k pravde a k poznaniu.

Z toho dôvodu by sa každý človek mal stať apoň trochu aj filozofom. A v takom duchu by mal do svojho vnútra „zaštepiť“ niečo z múdrosti veľkých gréckych filozofov.

Ak by žil v zmysle takto chápanej filozofie, stal by sa samostatný a nezávislý vo svojom myslení, no zároveň aj pozitívne spoločenský a stal by sa skromný v materiálnom ohľade, avšak bohatý duchom a naplnený láskou. 

Na nešťastie sa cesta vývoja Západu začala už veľmi skoro odlišovať od cesty, ako ju hlásala grécka filozofia. Cestu, ktorou kráčala spoločnosť začal určovať Rím. Západ postupne čoraz väčšmi strácal svoj pôvodne tiež holistický pohľad na svet a na život a začal ho vnímať a chápať mechanisticky a takmer výlučne patriarchálne.

Patriarchálny princíp nemá veľa zmyslu pre lásku, slobodu a nezávislosť. Jeho hlavným cieľom je moc a vlastníctvo. Poznanie, o ktoré sa usiluje patriarchát, musí vždy slúžiť len záujmom vlastníctva, moci a materiálneho zisku. To značí, že nikdy nebolo vnímané ako ideál človeka a ako naplnenie jeho pozemskej existencie, ale ako dôležitý nástroj na ovládanie iných. Je to preto len účelové zbieranie a zhromažďovanie vedomostí a informácií za účelom získania moci a jej upevňovania.

Princíp lásky je však  princípom všetkého, čo v kozme existuje. Vedeli a hlásali to už oddávna všetci východní i západní mudrci. V podstate existuje aj na tých úrovniach kozmu, ktoré z nášho povrchného, len na nás samých a na našu civilizáciu koncentrovaného pohľadu nevnímame a nebadáme. Existuje dokonca už na úrovni prvkov, ktoré sa chemickými väzbami navzájom vyhľadávajú a “objímajú”, teda viažu na seba a spájajú.

Existuje aj v úrovni fyziky, kde gravitačná sila objektov priťahuje do ich blízkosti iné objekty.

Veľký francúzsky katolícky teológ, antropológ a filozof Teilhard de Chardin pvedal:

„V kozme neexistuje nič, čo by nemalo v sebe vedomie v nejakej forme – platí to aj o tej najmenšej častičke.“

Nekôr povedal to isté, ale rečou fyziky, skvelý francúzsky fyzik Jean Charon a podrobne to opísal v knihe Duch hmoty.

V tomto zmysle možno povedať, že nič v kozme nechce ostať samo a osamele, ale vyhľadáva si partnera či partnerov a všetko v kozme navzájom komunikuje. Reč tejto komunikácie je svetlo a energetické žiarenie, pretože všetko, čo v kozme existuje, vyžaruje a prijíma energiu.

Pokúsil som sa tieto súvislosti vyjadriť aj rečou filozoficko-prírodovedeckej poézie v básnickej zbierke Kozmické melódie.  

Jean Charon:

“Kto poznávaním umocňuje lásku a v láske rozširuje svoje poznanie, ten miluje a súčasne spoznáva“