Ruský prezident predniesol svoj každoročný geopolitický prejav na tohoročnom Valdajskom fóre. Opäť potvrdil nové politické smerovanie Ruska.

Západné médiá to ignorovali,  prípadne niektoré priniesli len krátku a skreslenú informáciu.

Valdajský klub je hlavným geopolitickým think-tankom v Rusku.

Valdajské fórum sa od roku 2004 koná každú jeseň v Rusku a od roku 2014 vždy v čiernomorskom meste Soči. Tento rok sa ho zúčastnilo okolo 140 politikov, diplomatov, novinárov, vedcov a ďalších odborníkov „zo 42 krajín Eurázie, Afriky, Severnej a Južnej Ameriky“.

Kľúčový prejav Vladimíra Putina a hodiny odpovedania na otázky, ktoré mu boli kladené, sú každoročne vrcholom podujatia. 

Vyhlásenia ruského prezidenta vždy vzbudzujú veľkú pozornosť verejnosti nielen v jeho vlastnej krajine, ale aj v krajinách BRICS a tých, ktorí sa k nim chcú pripojiť – ich počet neustále rastie.

Tento rok sa Putin Západu sotva prihovoril. Ide tu o výraznú zmenu. 

Putin na začiatku svojho funkčného obdobia vnímal EÚ ako možného strategického partnera na oslabenie čoraz agresívnejšieho obkľúčenia Ruska USA. Spoliehal sa na Francúzsko a najmä Nemecko, pričom obom sa snažil zatraktívniť ekonomickú spoluprácu pre obojstranný prospech.

Čiastočne aj v nemčine vyslal v tomto smere množstvo signálov – najmä svoj už legendárny skvelý prejav v nemeckom Bundestagu v roku 2001, ktorý sa skončil standing ovation a búrlivým potleskom všetkých prítomných politikov.

V tejto fáze malo v tomto smere isté úspechy aj Rusko. Sociálnodemokratický kancelár Gerd Schröder, ktorý viedol reakčnú politiku voči nemeckej robotníckej triede a zúčastnil sa aj na útočnej vojne NATO proti Srbsku v roku 1999, bol otvorený nemecko-ruskej spolupráci.

Pokračoval tak v stopách „železného“ kancelára Otta von Bismarcka a jeho zaisťovacej politiky s Ruskom, a Waltera Rathenaua a nemecko-sovietskej zmluvy z Rapalla v roku 1922. A spolu s francúzskym konzervatívno-gaullistickým prezidentom Jacquesom Chiracom sa Schröder odmietol zúčastniť nezákonnej útočnej vojny USA v Iraku v roku 2003.

Podobne ako Rapallo v roku 1922, tak viedlo aj nemecké odmietnutie irackej vojny USA k veľkým nepokojom v anglosaských mocenských centrách. 

Nedemokraticky využili všetky svoje ekonomické, politické a mediálne zdroje, aby napravili tieto „chyby“ v európskej politike. V Nemecku sa v roku 2005 dostala k moci zarytá transatlantická žena Angela Merkel a v roku 2007 sa do prezidentského kresla dostal politik Nicolas Sarkozy vo Francúzsku, ktorý po 41 rokoch vrátil Francúzsko znova do veliteľských štruktúr NATO.

V tom čase sa začalo postupné preorientovanie Ruska a jeho politiky.

V neskorších rokoch Putin čoraz viac kritizoval Západ, ale stále ešte dúfal, že Rusko by sa mohlo nejako s ním dohodnúť. Pravdepodobne to tak bolo ešte aj po prevrate na Majdane na Ukrajine v rokoch 2013/14.

Koncom roka 2021 Rusko opäť ešte raz a naposledy predložilo návrhy na spoločnú bezpečnostnú architektúru.

Západ to ignoroval a namiesto toho intenzívne pokračoval v príprave Ukrajiny na vojnu proti Rusku. Oznámil rozmiestnenie jadrových rakiet na Ukrajine a signalizoval jej prijatie do NATO. Keď Merkel a bývalý francúzsky prezident Francois Hollande otvorene povedali, že dohoda z Minska slúžila len na vytvorenie času, aby sa Ukrajina vyzbrojila, tak v ruskom vedení bola  zničená akákoľvek dôvera v ochotu Západu uzavrieť pakt s Moskvou.

To bolo jasne vyjadrené v tohtoročnom Putinovom prejave v Soči. Bol jednoznačne zameraný na obyvateľstvo a osoby s rozhodovacou právomocou v nezápadných štátoch – na starých a nových členov BRICS a všetkých záujemcov o budúce členstvo.

Putin im predstavil svoju víziu budúceho multipolárneho svetového poriadku.

Od začiatku roku 2022 sa Rusko čoraz viac ekonomicky a politicky orientuje na Áziu. V poslednom čase sú kupujúcimi ruského plynu a ropy čoraz viac India a Čína. Putin vo svojom prejave obvinil Západ z „arogancie“ vo svojich činoch od rozpadu Sovietskeho Zväzu:

„Bohužiaľ, našu ochotu konštruktívne spolupracovať niektorí chápali ako podriadenie sa, ako prijatie nového poriadku budovaného tými, ktorí sa vyhlásili za víťazov studenej vojny, v skutočnosti to bolo chápané ako uznanie, že Rusko je pripravené nasledovať poslušne cudziu cestu a ochotné podvoliť sa a nechať sa viesť nie vlastnými národnými záujmami, ale záujmami iných.

V priebehu rokov sme opakovane upozorňovali, že tento prístup vedie nielen do slepej uličky, ale nesie so sebou aj rastúce riziko vojenského konfliktu. Ale nikto nás nechcel počúvať. Arogancia našich takzvaných partnerov na Západe jednoducho prekročila všetky hranice.“

A Putin napokon zdôraznil:

„Rusko a jeho spojenci teraz v podstate stoja pred mimoriadne dôležitou úlohou, a tá je vybudovanie nového sveta.“