Roztrhnutá sietnica – 7. časť

Vlado zatiaľ čakal vo vyšetrovacom kresle a trvalo to hodnú chvíľu, kým sa šéf so svojím podriadeným vrátili späť. Sekundár mal nezmenenú tvár, ale mladý lekár pôsobil zjavne neisto a rozpačito a nápadná červeň v jeho tvári prezrádzala, že mal za sebou rozhovor, ktorý nemohol byť pre neho veľmi príjemný.

Bolo zrejmé, že sekundár mu poriadne vynadal za zlé vyšetrenie a za chybnú diagnostiku. Pre dvoch – podľa všetkého ešte len začiatočníkov na klinike – to však nebolo jednoduché zbadať štyri veľmi nepatrné dieročky (chýbala im v tomto smere prax), ktoré sa naviac nachádzali úplne na okraji sietnice. Boli od hlavnej diery vzdialené a neboli dobre viditeľné – čiastočne splývali s okrajom sietnice.

Prirodzene, že to všetko Vladovi zamlčali (dozvedel sa to až oveľa neskôr). Sekundár Vladovi povedal, že vec sa trochu skomplikovala tým, že po prvom vyšetrení v klinike, sa v priebehu víkendu v sietnici nečakane vytvorili ešte štyri ďalšie minidierky. Vlado pochyboval hneď, že to bolo naozaj tak.

Bol si takmer istý, že mladí lekári – ktorých neistotu si všimol už na začiatku – ich nezbadali a že sekundár ho len klame. Vychádzal z toho, že to celé bola veľká nezodpovednosť lekárov, ktorí nielenže ho ihneď neoperovali, hoci to bolo veľmi naliehavé, ale ani len neurčili správnu diagnózu.

Ďalšou hrubou nedbalosťou bolo, že aj ďalší dvaja lekári, ktorí ho potom v nedeľu opäť vyšetrovali, neskorigovali nesprávnu diagnózu, a tak až sekundár zistil na štvrtý deň veľký omyl a chybu v diagnóze.

Vlado sa znova opýtal sekundára, keď skončil jeho vyšetrenie, prečo ho neoperovali ihneď v piatok, keď sa teraz ukázalo, že jeho prípad je komplikovaný. Ten krátko premýšľal – čo Slovákovi len potvrdilo, že to celé nie je v kostolnom poriadku – a potom povedal, že to bolo preto, lebo ho chceli nejaký čas pozorovať, aby vedeli potom nasadiť optimálnú operačnú metódu.

Dokonca aj pre úplného laika v medicíne, akým bol Vlado, to bolo zrejmé klamstvo. Vnútorne zúril a najradšej by bol vyskočil a luhárovi sekundárovi ukázal, akú silu má vo svaloch a v pästiach. Rýchlo sa ale upokojil. Nič iné mu ale neostávalo. Bol celkom v rukách týchto klamárov v bielych plášťoch.

Čakala na neho predsa veľmi náročná operácia a nemohol ich preto nejako negatívne proti sebe naladiť tým, že by sa do nich pustil a vykričal im, čo si o všetkom myslí. Musel akceptovať, že v klinike to je tak, ako to je a že v nej vládne nedbalosť a protekcionizmus. A musel akceptovať aj to, že už nikdy viac nebude jeho zrak taký, ako bol a že musí byť rád, že bude aspoň nejako vidieť. Aj to ešte záviselo od priebehu operácie. A tak už držal jazyk za zubami a povedal si, že predsa on sám má veľký podiel na svojom žalostnom stave.

Každý deň od piatku bol pre neho martýriom mučivej neistoty. Najmä  piatok večer a celú sobotu bola jeho nálada na bode mrazu, ba ešte nižšie.

Motor jeho života, ktorý dovtedy bežal na plné obrátky, bez najmenšej poruchy, bol odrazu násilne odstavený z prevádzky. Len veľmi ťažko sa zmieroval s týmto nečakaným úderom a prežíval ho ako pokorujúcu porážku. Až dosiaľ vnímal svoj život ako proces, ktorý sa živil impulzami a vnemami výlučne len zvonku. Zaujímalo ho len a len vonkajšie dianie. O vnútro sa nestaral. V podstate ani nevedel, že existuje, alebo lepšie povedané – ignoroval ho celkom. A preto ani nemal nijaký vnútorný život. A tak nemohol vytvárať v  sebe ani žiadne vnútorné hodnoty.

Teraz sa ale v ňom začalo niečo meniť a sa otvárať a či on sám sa začal otvárať pre niečo v sebe nové a nepoznané. Čosi také v sebe až dosiaľ nikdy neobjavil a preto bol prekvapený, že tento zlomový moment jeho života v ňom dokázal vyvolať niečo, čo by v ňom bolo veľmi pravdepodobne ostalo navždy neprebudené. Začal v sebe pociťovať nezmyselnosť celej svojej doterajšej existencie.

Pokračovanie nasleduje