Roztrhnutá sietnica – 6. časť

Bolo to jednoducho preto, že mal smolu, keď prišiel na kliniku v piatok po piatej hodine, lebo šéflekár, profesor Hardenack, už odišiel domov. V ten deň zásadne vždy odchádzal z práce najneskôr o štvrtej. Všetky komplikované operácie vykonával zásadne len on, prípadne jeho zástupca, ale len v jeho prítomnosti. Tak si to profesor želal.

Ak niekoho doviezli na kliniku, prípadne prišiel sám, až v piatok podvečer alebo cez víkend a nebol súkromným pacientom profesora, tak musel na operáciu počkať až do pondelka, a to aj vtedy, ak jeho prípad bol naliehavý, ako bol aj Vladov.

Aj takéto pomery vládli v zdravotníctve na Západe, o ktorom si ľudia v Československu mysleli, že je rajom na Zemi, kde je všetko perfektné. Ak bol niekto len obyčajným pacientom, tak musel trpezlivo a pokorne čakať, až kým si na neho  profesor Hardenack našiel čas.

Je pravdou, že Vlada v kritickej fáze dlhého čakania na operáciu často kontrolovali. Vizita prišla denne až trikrát. Napriek tomu cítil, že tieň v pravom oku sa čoraz viac zväčšoval, aj keď pomalšie ako predtým. Lekári ho upokojovali, aby len bol trpezlivý a že na veci už nič nezmení, či bude operovaný dnes alebo zajtra a či napozajtra.

Argumentovali  tak, že na pravé oko už aj tak nikdy nebude vidieť celkom ostro a jasne, lebo v jeho prípade bola sietnica porušená už natoľko, že je ovplyvnený aj stred oka, takzvané centrum najostrejšieho videnia a s tým sa už nedá nič robiť, to ostane navždy poškodené.

Prečo ho ale neoperovali ani v pondelok, keď už profesor bol prítomný a on sa naliehavo domáhal, aby ho operoval, na to mu nikto nedal uspokojivú odpoveď. Údajne boli na oddelení ešte naliehavejšie prípady, ako bol jeho. Jemu ale bolo jasné, že mu nehovorili pravdu, ale čo mal robiť, pomôcť si nevedel nijako. Švajčiari veľmi podceňovali ľudí z Východu. A tak aj on bol pre nich len človek druhej kategórie.

Bol vo veľmi zlej duševnej situácii. Ležal fakticky už štvrtý deň so zalepenými očami a bol veľmi zoslabnutý dlhotrvajúcou strnulou nehybnosťou tela. Cítil sa ako v letargii a bol vnútorne celkom otupený. Mal pocit, že je v stave úplnej duševnej prázdnoty a v hlave, že mu niečo vysalo všetky myšlienky a ostalo tam už len prázdne vákuum.

V takých chvíľach nie je vôbec jednoduché presadiť sa a nekompromisne povedať lekárskej autorite svoju mienku, ktorá je iná ako mienka lekára. V tej situácii, v akej sa Vlado nachádzal, si človek plne uvedomuje svoju totálnu závislosť od iných, a cíti v plnom rozsahu svoju bezmocnosť, kedy je takpovediac celkom vydaný napospas autorite v bielom plášti. Okrem toho sa musí obávať toho, že jeho požiadavka by mohla uraziť a napaprčiť lekárske autority, z ktorých nejedna sa správa ako sám boh. To by sa mu potom mohlo vypomstiť pri operácii.

Počas pondelňajšej obedňajšej vizity sekundár s prekvapením objavil, že v sietnici Vladovho pravého oka, nie je len jedna diera, ako to bolo naznačené v nákrese, ktorí zhotovili dvaja mladí lekári, keď ho v piatok vyšetrovali a urobili diagnózu. Sekundár zistil, že v sietnici bolo až päť dier. Jedna veľká a štyri oveľa menšie. Nahnevane zmraštil tvár a naznačil jednému z mladíkov, ktorí urobili chybnú diagnózu, aby išiel s ním do  jeho pracovne.

Pokračovanie nasleduje