Roztrhnutá sietnica – 5. časť

Odpoveď lekárov znela, že okamžitá operácia  by na jeho stave už aj tak nič nezmenila, aby sa len upokojil a nemal žiadne obavy, že oni vedia dobre, čo robia. Až neskôr sa malo ukázať, že buď ho len cynicky oklamali, alebo boli takí neskúsení, že aj sami verili tomu, čo rozprávali.

Potom mu zalepili oči, dali ho odviezť na posteľ a prikázali mu ležať len na chrbte a nemeniť polohu a podľa možnosti nehýbať hlavou. Keď bude musieť ísť na potrebu, tak nech privolá sestry, tie mu pomôžu.

Lekárski mladíci mu napokon vysvetlili, že na oboch sietniciach sa mu ešte urobili aj diery – na pravom väčšia, na ľavom len veľmi malá. Zistili to pomocou komplikovaného optického prístroja. Cez diery prenikala očná tekutina do priestoru medzi sietnicou a cievovku. Čím viac z tejto tekutiny sa do medzipriestoru dostalo, tým viac jej tlak odťahoval sietnicu od cievovky, a to zároveň zhoršovalo videnie.

Z toho dôvodu bolo dôležité nehýbať sa a pokojne ležať na posteli. Len tak sa dalo zabrániť ďalšiemu pribúdaniu očného moku v medzipriestore. Po tejto krátkej prednáške z očného lekárstva museli slovenskí manželia akceptovať skutočnosť, že predbežne sa nebude konať žiadna operácia.

Marcela pobudla s ním ešte dve hodiny a povzbudovla ho, a to napriek tomu, že vnútri pociťovala veľký hnev na neho, lebo nijako nemohla pochopiť jeho obrovskú hlúposť, ktorej sa dopustil tak nedbalo a nepremyslene.

Keď už ostal sám na izbe, začal naplno pociťovať opustenosť a úplnú bezmocnosť, a to takou mierou, ako ešte nikdy vo svojom doterajšom živote. Ležal nehybne v beznádejne hrozivej tme, hoci vonku ešte bolo svetlo. Túto desnú a neprirodzenú tmu svojich očí si ale spôsobil len on, celkom sám.

Myšlienky, ktoré sa mu preháňali hlavou, ho mučili, týrali a preklínali ho, prečo to tak nevýslovne ľahkomyseľne nechal prísť takto ďaleko.

Tmu vonkajšiu – ktorá je neporovnateľne inakšia, ako jeho vynútená vnútorná tma, ktorá ho sužovala – zažíval vždy pozitívne, ako niečo prirodzené a potrebné, aby človek mohol ľahšie a príjemnejšie usnúť.

Ale v tento už sa blížiaci večer nebude vidieť ako sa súmrak spúšťa na krajinu a ako tma postupne hustne a ako sa z nej vynárajú jednotlivé hviezdy.

Hlavou mu vírili myšlienky, aké jeho mozog nikdy predtým nevyprodukoval. Nepatrný, celkom maličký kúsoček akejsi minihmoty, ktorú nebol schopný ani len pomenovať, nevediac, z čoho pozostáva, uloženej voľakde vo vnútri jeho očí a o  ktorej dosiaľ nikdy nič nepočul, mal odrazu nad ním takú moc, že sa celkom zmenil a rozhádzal jeho zabehaný rytmus života.

Táto divná miniatúrna „vecička“, ktorá bola príčinou toho, že ľudia môžu vidieť, ho z jednej sekundy na druhú prinútila k tomu, že musel nehybne ležať a vôbec mu v tejto situácii neosožilo a nepomáhalo to, že bol obrovským, mocným a nesmierne zdravo sa cítiacim chlapom, ktorý mal silu ako valibuk. Napriek tomu sa cítil teraz ako bezmocné nemluvňa, ktorému treba všetko urobiť, lebo samo nemôže nič.

Pomyslel si, že keby bol chorľavý, mľandravo neduživý mužíček, tak by to určite ľahšie znášal a aj trpezlivejšie. Takému by určite celkom dobre padlo, že sa o neho budú starať len samé ženy, že mu budú nosiť jesť, ho kŕmiť a pomáhať pri potrebe. Jeho ale taká predstava striasala. Už len pomyslenie na to, že on, chlap ako hora a pevný ako buk, bude v rukách sestier ako  bezmocné nedôchodča v plienkach.

Napadlo ho, že Marcela mu raz čítala z nejakého odborného časopisu o takom mužíkovi. Na konci článku bola analýza psychológa a ten tvrdil, že medzi mužmi je viacero takých narušených typov. Sú to mužíci, ktorí trpia na materský komplex. Mali veľmi silnú matku, ktorá panovala aj nad svojím mužom a ktorá ich v detstve totálne potláčala. Preto sa ako dospelí boja prim inštinktívne vzťahu s normálnymi sebavedomými ženami.

Z tejto psychickej poruchy môže niekdy vyplynúť aj to, že sa u nich vyvinie silný vnútorný impulz k znásilňovaniu žien. Psychonalytik by povedal, že sa u nich vytvorila potreba zažiť situáciu, kedy je žena úplne bezmocná a musí sa podrobiť ich vôli. Musí urobiť to, čo ich matka voči nim nikdy nerobila, ale od nich  vždy len vyžadovala - bezvýhradnú poslušnosť.

Až o niekoľko dní neskôr, keď už bol po operácii a získal niekoľko skúseností s tým ako to beží na očnom oddeleni, aké sú tam zvyklosti a aké priority, pochopil, prečo ho neoperovali ihneď.

Pokračovanie nasleduje