Roztrhnutá sietnica - 15. a posledná časť

Jeho znovuzískaná schopnosť zažívať svet vizuálne mu s nezvyčajnou presvedčivosťou demonštrovala, aké závislé je zobrazenie všetkého čo nás obklopuje, výlučne len od optiky naších očí.

Keby naše gény vlastnili informácie, ktoré by umožnili v našom oku takú konštrukciu šošovky, že by každú rovnú líniu reprodukovala ako krivku a krivkám by ich zakrivenie ponechala, tak by sme všetci boli skalopevne presvedčení, že existujeme vo svete i v celom kozme, kde všetko pozostáva z kruhov, gúľ, parabol a elíps a všetky objekty, či už ihlany alebo trojuholníky a kocky by mali oblé tvary.

A v dôsledku toho by sme boli presvedčení aj o tom, že aj svetelné lúče sa pohybujú len po krivkách. Z toho vyplýva aj to, že aj zákony fyziky, matematiky i chémie by sme definovali celkom inakšie, ako ich poznáme.

Teraz už chápeme, že skutočnú realitu, teda to, ako svet vyzerá naozaj, celkom nezávisle od optiky našich očí, sa nemôžeme nikdy dozvedieť – lebo to čo vidíme, je len svet nášho zraku a nie svet skutočný.

V opísanej situácii by sme vznešenú krásu rovných čiar – priamočiarok – mohli užívať len pomocou náročných matematických teórií ako hypotetickú možnosť. Podobne si nevieme predstaviť ani zakrivený priestor, bez existencie ktorého by Einsteinova všeobecná teória relativity nemala svoju platnosť.

Vlado si pri týchto úvahách odrazu spomenul, ako mu raz dávno Marcela čítala z nejakej knihy, ktorú si priniesla ešte zo Slovenska, jednu historku o starogréckych filozofoch.

Dvaja známi filozofi polemizovali o tom, ktorá línia je najdokonalejšia a najkrajšia a ktorá preto reprezentuje dokonalosť Boha. Po dlhej polemike sa napokon zhodli na tom, že najdôstojnejšími predstaviteľmi božskej dokonalosti celého univerza  je krivka a kruh.

Vlado sa ale vo svojom skúsenostnom poznaní dostal ďalej ako zmienení dvaja muži, lebo sám na sebe skúsil a zažil, že to nie je pravda a že len vzájomná súhra a prelínanie sa rovných a zakrivených čiar manifestuje a vyjadruje najvyššiu dokonalosť a perfektnú symetriu všetkého, z čoho vesmír pozostáva a že nám ju optimálne reprodukujú naše zdravé oči.

Po svojej doterez najdôležitejšej životnej skúsenosti, ktorá ho vnútorne dokonale zmenila, vedel s neochvejnou istotou, že až do smrti sa bude na svet už pozerať celkom inými očami.

Objavil novú, dosiaľ nepoznanú harmóniu, ktorá sa odhalila pred jeho vnútorným zrakom – harmónia, ktorá mu umožňovala „vidieť“ skryté, pre náš zrak neviditeľné symetrie celého bytia – bytia ako takého.

Koniec