Roztrhnutá sietnica – 14. časť

Nikdy predtým, v jeho predošlom živote (v nemocnici si zvykol rozdelovať svoj život na život predtým, pred úrazom oka a na život potom, teda život, ktorý sa pre neho začal potom, ako prešiel vnútorným prerodom a stal sa iným človekom, ako bol predtým) ho ani len vo sne nenapadlo uvažovať nad tým, aká je skutočná realita nášho vonkajšieho života a či vo svojej principiálnej podstate a rýdzosti nie je úplne iná, ako ho vnímajú naše zmysly a ako ho potom vytvára mozog človeka.

Jeho prvý pohľad (potom, keď už lekári odišli z jeho izby a on mal ešte stále zavreté oči, hoci už boli bez obväzu) do sveta, ktorým bola len jeho izba a jej zámerné prítmie, aby si jeho oči odvyknute od silného jasu dňa postupne naň zvykali, bol nepríjemný a bolestivý.

Svetlo prenikajúce do novovyformovanej sietnice ho rezalo a pálilo, akoby bolo niečím úplne neznámym a nikdy predtým necíteným. Nechtiac a priam mimovoľne musel oči opäť rýchlo privrieť a hoci ho lekári na niečo také pripravili,  tak sa zas vnoril do milosrdného sveta tmy, ktorý sa mu medzičasom stal dôverným domovom, kde sa cítil isto a bezpečne.

Vedel však dobre, že sa musí opakovane pokúšať o vnikanie do sveta svetla, aj keď to bolo spojené s nepríjemnou bolesťou.

Trvalo to dobrú hodinu, kým si privykol na tlmené svetlo natoľko, že bol schopný vnímať a pozorovať aspoň svoje najbližšie okolie. Všetko okolo však vyzeralo celkom inakšie, ako si to uchoval v predstave.

To, čo videl teraz svojimi, takpovediac novými očami, bolo zarážajúco nejasné, rozmazané, neostré, vibrujúce a aj zaslzené - oči mu totiž mierne slzili. Ale aj po istom čase, keď slzenie už prestalo, sa obraz, ktorý videl, nezlepšil.

Najhoršie v tomto stave bolo ale to, že všetko okolo seba vnímal akosi dvojito a dokonca až trojito, pričom objekty, na ktoré sa pozrel, akoby nemali žiadne obrysy. Bol zhrozený a obával sa , že to tak ostane.

Lekárom už neveľmi dôveroval, aj keď mu hovorili, že to nejaký čas potrvá, kým bude vidieť takmer normálne. Slovo takmer pre neho znelo podozrivo a nevylučovalo aj zlé možnosti budúcej reality jeho vizuality.

Musel neprestajne žmurkať, pričom si znova a znova veľmi opatrne pretieral oči, akoby sa obával, že si poškodí sietnicu, čo samozrejme bol nezmysel. Sklamane si musel povedať, že z videnia, ktoré opätovne získal, nemal ani najmenšie potešenie a už vôbec nie pôžitok.

Až teraz si plne uvedomoval, akým vzácnym a nesmierne dôležitým darom sú dobré a zdravé oči.

Deprimovalo ho predovšetkým to, že ak sa pozeral len pravým okom, tak videl katastrofálne zle. Mal dojem ako keby sa pozeral cez hustú hmlu. Okrem toho bol obraz, ktorý videl týmto okom menší ako ten, ktorý videl druhým okom. Naviac, čím dlhšie sa pozeral len cez pravé oko, tak rovné línie a priamočiare obrysy objektov sa zaoblovali. Bol s takým stavom veľmi nespokojný a zdeprimovaný.

Pokračovanie nasleduje