Roztrhnutá sietnica - 12. časť

Jeho zaslepené oči, zatiahnuté hustým závojom mamonu, bažili len po drahých lákadlách materiálneho sveta. Nikdy ich nemal dosť a predovšetkým drahé luxusné autá boli jeho najvyšším božstvom. Boli zmyslom jeho života a stále túžil po nových.

Marcela bola v tom smere celkom iná a neraz mu pripomínala a zdôrazňovala, že v živote je potrebné hľadať aj čosi iné a hodnotnejšie a nie len slúžiť hmote.

Nad takými rečami sa zvyčajne len opovržlivo pousmial a povedal:

„Čo si myslíš prečo som urobil všetko preto, aby som sa dostal na Západ, ak nie kvôli tomu, aby som si mohol dovoliť to, o čom som doma mohol len snívať!?

Ale teraz, v týchto dňoch vizuálnej slepoty sa mu po prvý raz vo vnútri jeho ducha rozvidnelo – skutočne rozvidnelo. Bolo to po prvý raz v jeho povrchne žitom živote, že nečakané vonkajšie okolnosti ho prinútili zostúpiť do hlbín jeho vnútorného sveta a zotrvať tam celé hodiny v jeho bezčasovosti. Otvorila sa pred ním cesta vnútorného prebudenia sa a vytriezvenia z ošiaľu nezmyselných materiálnych želaní a oslobodenia sa z otroctva zbožňovania objektov, ktoré v podstate nepotreboval.

Táto jeho vnútorná renesancia spôsobila, že sa zmenila stupnica jeho hodnôt a že nadobudol nový postoj nielen k sebe, ale k celému svetu, v ktorom žil. Začal pociťovať naliehavú potrebu rigorózne zmeniť a zjednodušiť svoj život vo svete vonkajšej reality za súčasného rozširovania svojho poznania a nadobúdania nových vedomostí.

Ticho a tma, v ktorých sa tak dlho nachádzal, mu darovali nové, nikdy predtým nezažité energie, ktoré neboli organického charakteru, ale psychického.

Pochopil, že každý človek sa zapredáva a necháva zotročiť len sám, a to len preto, lebo je slabý a ľahhko ovplyvniteľný a manipulovateľný. Chýba mu sebapoznanie a poznanie a preto počúva iných a nie hlas svojho vnútra.

Spočiatku, keď bol na klinike odrazu vrhnutý do vizuálnej tmy, tak  mal mučivý pocit, že bezmocnosť a temnota, ktorých zajatcom a väzňom sa stal, ho psychicky úplne zničia.

Zmocnila sa ho deprimovanosť a hlboká beznádej. Vo svojej bezhraničnej zúfalosti si nevedel predstaviť ako prežije najbližšie dni, ktoré boli naplnené len pasivitou a prázdnotou. Čas, ktorý trávil v „neviditeľne“ mu ale postupne ukazoval, že človek nemusí ani v takej nanútenej tme ho zažívať ako otupnú stereotypnú nečinnosť, ale že sa môže stať časom objavovania nového poznania a nových skúseností, a to bez kníh a bez učiteľov.

Pokračovanie nasleduje