Roztrhnutá sietnica – 10. časť

Neskôr však Vlada prešiel jeho pôvodný hnev na lekárov. Spočiatku zamýšľal , že ich dá na súd. Nespoznával sa – vlastné nešťastie ho urobilo tolerantným aj voči chybám a nedbalostiam druhých.

Postupom času videl ich konanie v inom svetle ako predtým. Išlo o mladých ešte neveľmi skúsených a ostrieľaných lekárov, ktorí schybili. Boli to len ľudia a ľudia vždy budú robiť chyby. Ak sa chyby dopustí nejaký inžinier, spravidla to nie je také zlé. V takom prípade sa udeje niečo neželané len s neživou hmotou. Ak sa ale chyba stane lekárovi, tak to môže mať následky, ktoré už nie je možné  korigovať, v najhoršom prípade môže jeho chyba spôsobiť dokonca aj smrť.

Okrem toho si musel priznať, že do veľkej miery bol za to, čo sa mu stalo, zodpovedný aj sám. Keby nebol býval taký pyšný a namyslený na svoje dokonalé telo a viac sa zamýšľal nad inými i nad sebou, tak by sa mu bolo v pamäti určite už dávno predtým, ako až teraz, vynorila jedna spomienka, ktorá by mu veľmi pomohla.

Rozprávala mu to v detstve jeho stará mama. V malej horskej dedinke pri Brezne, odkiaľ pochádzala, mali starší ľudia z generácie jej starej matky veľký strach pred drobnými „muškami, poletujúcimi v oku“, lebo ten, kto ich už raz začal vidieť, vedel, že v dohľadnej dobe neodvratne oslepne. A to bolo to, čo teraz postihlo aj jeho. Bol teda nedbalejší a neopatrnejší ako jeho lekári, a to napriek tomu, že išlo o jeho vlastné oči.

Na oči by si mal každý človek dávať obrovský pozor. Napriek tomu na ne  väčšina ľudí ľahkomyseľne zabúda. Ľudská ľahkomyseľnosť najmä v prípade očí  je neodpustiteľná.

Vlado sa naučil v priebehu niekoľkých dní strávenýchv nemocnici, keď ho obklopovala len nepreniknuteľná tma, dokonale upokojiť a utíšiť svojho nepokojného a nespokojného ducha tak veľmi, že sám bol z toho prekvapený.

V takom stave potom dokázal ovládnuť a utlmiť aj svoje zdravím prekypujúce telo, túžiace priam prekypujúcou živočíšnou energiou a silou vyskočiť z postele a nechať voľný beh svojej dynamike. Len takto dokázal zredukovať jeho neskrotnú energiu a len preto bolo schopné ležať poslušne a takmer nehybne na nemocničnej posteli. Kto niečo také nezažil, ten nevie pochopiť a ani si len predstaviť, aké to bolo pre neho ťažké.  

Pokračovanie nasleduje