Rozprávka o neviditeľnosti sa čoskoro stane skutočnosťou

Umožní nám to fyzika a síce jej nové odvetvie – fyzika videnia. Ako dieťa som veľmi miloval rozprávky a aby som ich nemusel počúvať, ako mi ich čítala mama a stará mama, tak som sa naučil veľmi rýchlo ich čítať sám. Už ako päťročný som ich priam hltal. 

Pod ich vplyvom som neraz fantazíroval,  že som silný ako Miesiželezo, rýchly ako sedemíľové čižmy a múdry ako dedo Vševedo. Ale najviac zo všetkých mi učarovala rozprávka o čarovnom plášti. Veľakrát som si predstavoval rôzne situácie, že ho mám na sebe a čokoľvek dospelým aj vyvediem, tak mi nemôžu nič urobiť, lebo ma nevidia. 

A myslím si, že každý z nás by aj v dospelom veku nadšene privítal možnosť vlastnenia plášťa, ktorý človeka urobí neviditeľným. Niekedy preto, lebo v istých situáciách by sa najradšej prepadol od hanby. Inokedy zas preto, aby tajne mohol pozorovať istých ľudí, ktorí sa mu nezdajú byť dôveryhodní.

Človek už oddávna túžil stať sa neviditeľným. Aj stará grécka mytológia je plná mýtických výjavov, keď neviditeľní bohovia zasahovali  do diania na svete a ľudia im závideli ich neviditeľnosť. V dnešnej modernej dobe sa veľmi zaujíma o možnosť urobiť veci neviditeľnými predovšetkým armáda. Pentagon už davnejšie financuje výskum techniky, ktorá by to umožnila.

Všetko čo vidíme, či sú to predmety alebo ľudia, vidíme len vtedy, ak sa to nenachádza v tme. Zvizualizovanie nastane len vtedy, ak na nejaký objekt dopadne svetlo, ktoré sa od neho odrazí, a takto odrazené svetlo následne zachytia naše oči. Svetlo je elektromagnetické vlnenie. 

Podobný princíp platí napríklad aj pre radarové vlny, a to preto, lebo sú tiež elektromagnetickým vlnením, aj keď iného druhu ako vlny svetla. Ak radarové vlny dopadnú na loď alebo lietadlo a sú reflektované naspäť, tak ich urobia „viditeľnými“ a tým aj lokalizovateľnými.

Medzičasom už bola vyvinutá technika, ktorá umožňuje konštruovať povrch lietadla tak, že radarové vlny buď úplne absorbuje, alebo ich pod určitým uhlom láme, ale v žiadnom prípade ich nereflektuje.

Podobne postupujú konštruktéri „neviditeľnosti“. Používajú umelo vyvinuté materiály - s názvom metamateriály - aké sa v prírode nevyskytujú. Ak na dopadne svetlo, tak ho nereflektujú, ale ho bočne zlomia a vedú ďalej mimo seba. 

Efekt je ten, že nastane dojem a či vnem, že zmienený metamateriál, prípadne objekt, ktorý obaľuje, pre zrak vôbec nie je na mieste, kde sa v skutočnosti nachádza. Tak vznikne neviditeľnosť, lebo oko pozorovateľa nič nevidí tam, kde v realite niečo je.