Pytagoras (580-500 p.n.l.) - geniálny matematik a filozof staroveku

Bol prvým človekom, ktorý vyslovil geniálnu vetu – a ňou našiel spoločného menovateľa pre všetky vedy: „Číslo je podstatou všetkých vecí a aj celého kozmu.“

Pochádzal z aristokratickej rodiny a jeho rodiskom bol ostrov Samos. Pre svoje názory musel už veľmi skoro odtiaľ odísť, lebo sa ocitol na nebezpečnom konfrontačnom kurze s tamojším vládcom, tyranom Polykratom.

Podnikal veľa rôznych štúdijných ciest do vzdialenejších krajín a pravdepodobne bol aj v Indii, v každom prípade mnohé tomu naznačuje.

Až vo veku 50 rokov sa usadil v juhotalianskom Krotone, ktorý bol vybudovaný gréckymi kolonizátormi. V ňom založil niečo podobné ako rád alebo spolok – kultúrno-kultovú spoločnosť zvedavých nadaných a učenlivých ľudí, ktorí veľmi rýchlo nadobudli aj silný politický vplyv  na lokálny život.

Netrvalo dlho a Pytagoras získal mnoho prívržencov aj v iných juhotalianskych mestách. Politické zmýšľanie Pytagorejcov bolo konzervatívno-oligarchické a údajne sa vo viacerých týchto mestách dostali aj k vláde.

Na sklonku života bol však Pytagoras vplyvnou skupinou svojich odporcov donútený opustiť Krotón. Presťahoval sa do severnejšie ležiaceho Metopontu, kde asi o rok neskôr skonal.

Pytagora považovali jeho priaznivci za absolútnu autoritu – aj preto sa veta „On sám (alebo – Sám majster) to tak povedal“, v jeho okolí stala úplne príslovečnou.

Aké ale bolo jeho učenie a čo ľudí učil, to nie je možné v celom rozsahu presnejšie zistiť. Nezanechal nám nič písomné po sebe (podobne ako o pol tisícročia neskôr aj Ježiš). A ani jeho žiaci a prívrženci, ako jeho súčasníci,  nezanechali o svojom majstrovi nič písomného.

Meno tohto najznámenejšieho filozofa predsokratovskej doby je spojené predovšetkým s prekrásnou matematickou vetou (Pytagorova veta), ktorá nás učí, že súčet dvoch štvorcov nad odvesnami pravouhlého trojuholníka sa rovná ploche štvorca nad preponou.

Pytagorova veta je najdôležitejšou vetou elementárnej matematiky, s veľmi širokým poľom použitia. Pytagorovi vďačíme aj za ďalší matematický poznatok – súčet uhlov trojuholníka sa vždy rovná súčtu dvoch pravých uhlov.

Matematiku nevnímal ako abstraktnú, len teoretickú disciplínu, ale ju urobil centrálnym fundamentom celej svojej filozofie.

Jeho učenie vidí najväčšie tajomstvo celého kozmu v číslach a tie sú preň základnými elementami celého kozmického diania.

Pytagoras bol prvý, kto použil výraz kozmos a vyslovil, že všetko, čo ho tvorí je vybudované a usporiadané na základe číselnych vzťahov.

Niečo podobné hovoril Pytagoras aj o vzťahu čísiel k hudbe a pravdepodobne bol prvý, kto dokazoval súvislosť harmonických súzvukov medzi istými tónmi a stupňami stupnice ako výsledok konkrétnych podielov dvoch čísiel reprezentujúcich dĺžku znejúcich strún nejakého strunového nástroja. To je priam neuveriteľne geniálny výkon jeho myslenia, a to v tej dobe.

Hudobnú harmóniu možno podľa neho objaviť aj v kozme. Podobne ako každé teleso zapríčiňuje svojím pohybom zvuky závisiace od jeho rýchlosti a veľkosti, tak aj nebeské telesá spôsobujú na svojich obežných dráhach neprestajne znejúcu „sférickú hudbu“, ktorú však naše uši nie sú schopné zychytiť.

Táto obdivuhodná idea o (hudobne chápanej) harmónii kozmu sa od čias Pytagora objavovala stále odznova aj v serióznej fyzikálnej a astronomickej vede. Sám veľký Kepler  venoval tejto téme jednu publikáciu.

Pytagoras nehľadal najväčšie tajomstvo kozmu – tak ako všetci filozofi pred ním – v akejsi „prahmote“. On ho videl v istom „prazákone“, pod ktorým rozumel večné a nemeniteľné vzťahy určitých „svätých“ čísiel, na čom bolo podľa neho vybudované všetko hmotné, ktoré v kozme existovalo.

Každý, kto pozná periodickú tabuľku prvkov tak musí obdivovať túto Pytagorovu ideu ako geniálnu predtuchu modernej chémie a fyziky.

Učenie Pytagora je nám známe predovšetkým zo spisov jeho neskorších nasledovníkov a obdivovateľov, a najmä zo spisov, ktoré o ňom zanechal Filolao.

Pytagorovo učenie ovplyvnilo výrazne všetkých veľkých gréckych filozofov. – o.i. Sokrata, Platona, Aristotela. Ale ovplyvnilo ak mnohých filozofov stredoveku.