Psychológia pokory a trpezlivosti – psychoanalýza hrdosti a pýchy

“Ak nechceš mať nepriateľov, nechvál sa skutkami, ktoré si iní ešte nevšimli.”

Azda nijaká iná udalosť v živote človeka ho nenaučí v takej miere trpezlivosti a pokore ako ťažká choroba, kde mu hrozila smrť, alebo mu hrozila strata milovaného človeka.

Viaceré filozofie a náboženstvá – ale aj tradičná prirodzená filozofia starých amerických Indiánov – považovali vlastnosti ako pokora a trpezlivosť za najdôležitejšie. Žiadne religiózne filozofie neučia svojich prívržencov tak naliehavo a v takom pozitívnom duchu trpezlivosti a pokore ako ázijsky taoizmus a budhizmus. 

Podľa týchto učení pozostáva zmysel nášho života v neustálom si kladení otazok (a hľadaní odpovedí  na ne) “Kto som?”, "Prečo som tu?", "Kam sa poberiem, keď tu už nebudem?"

Kto kráča touto cestou, ten pochopí nesmierny význam pokory a trpezlivosti pre svoj život a plne ich integruje do neho. 

Pokoru však nikdy neslobodno chápať v zmysle fanatických stredovekých patologických náboženských ideológií, z ktorých vyrástli také hnutia ako napr. flagelantizmus (bičovanie sa) a sebazmrzačovanie, v neochvejnom presvedčení, že ide o bohumilé počínanie.

Z takých predstáv sa rodila “istota”, že tí, ktorí tak žili, boli bohumilí a bohublízki, všetci ostatní ale nie. Odtiaľ potom už nebolo ďaleko k prenasledovaniu a vyhladzovaniu “kacirov” a “bezbožnikov”.    

Istý budhistický mudrc mi pred mnohými rokmi povedal niečo čo mi veľmi pripomenulo  Ericha Fromma a jeho názory:

“Existujú ľudia, ktorí žijú svoj život v presvedčení, že musia pomáhať úbožiakom a životným stroskotancom. Spájajú sa v rôznych hnutiach majúcich za cieľ zlepšenie sociálneho postavenia takých ľudí. V žiadnom prípade to nechcem nedoceniť, ale na druhej strane sú to v mnohých prípadoch ľudia, ktorí sú hnaní neprekonateľnými strachmi vo vlastnom vnútri. Sú ovládaní inštinktívnymi strachmi prebudenými z nesprávnych pohľadov na seba samých. Ľudia, ktorí sú nimi naplnení, ich spravidla nedokážu potlačiť ani pomocou svojej sociálnej činnosti, ktorej iniciačným impulzom sú práve takéto strachy. 

Raz však príde čas, keď sa svojou neprestajnou činnosťou budu cítiť unavení a vyčerpaní. Vtedy sa do ich vedomia znova prevalia všetky tie strachy, ktoré len potláčali, ale nikdy nedostali pod kontrolu. Preto hovorím, že nie je egoizmus, ak niekedy zabudneme na zachraňovanie iných a venujeme sa tomu, aby sme rozvíjali našu vlastnú duchovnú energiu. Musíme si totiž plne uvedomiť, že nikto nemôže zachrániť iného človeka, pokiaľ nezachráni najprv sám seba.

Len ak spozná svoje najvnútornejšie vnútro a sa ním dokáže v živote aj riadiť, až potom jeho slová budú mať takú silu istoty a presvedčenia, že ľudia im budú načúvať a budú ich realizovať v ich vlastnom živote.”

Ani jedna z vlastností nie je taká problematická a nebezpečná ako prehnaná hrdosť a pýcha. Ak sme na niečo hrdí, tak to neraz súvisí s našou pýchou. Prehnaná pýcha akoby človeka, ktorý ju pociťuje vzďalovala od ľudi, ktorí s ním prichádzajú do styku.

Pýcha totiž očakáva od svojho okolia úplne samozrejme uznanie, akceptanciu, obdiv a tak často vyvoláva závisť. Kde sa však pýcha konfrontuje so závisťou, tak vznikne z toho neraz nenávisť. Nenávisť voči niekomu je preto priamym dôsledkom prehnanej miery pýchy dotyčného, ktorý sa preto stal terčom nenávisti. A nenávisť môže nadobudnúť aj vražedné rozmery.

Preto musíme dbať na to, aby hrdosť na niečo bola správne „dávkovaná“ a neprekračovala isté hranice. Treba ju tlmiť  už u detí. Byť na niečo veľmi hrdý a neustále to zdôrazňovať ukrýva v sebe veľké nebezpečenstvo. Ak je niekto príliš hrdý napríklad na svoju vlasť, môže byť potencialnym nacionalistom s tendenciou k rasizmu. To aj bol dôvod, že šikovní demagógovia a pochybní národní vodcovia rafinovane rozvíjali a stupňovali vo svojom národe extrémne prehnanú národnú hrdosť, lebo to bol fundament, na ktorom mohli budovať a prehlbovať ochotu a pripravenosť svojho národa tiahnuť do vojny proti inému národu, ktorý dokázali prezentovať ako smrteľného nepriateľa. 

Slováci taký nacionalizmus, ktorý vyústil až do šovinizmu, zažívali veľmi intenzívne v 18. a najmä v 19. storočí zo strany Maďarov, pre ktorých boli len akousi podradnou a menejcennou „kastou“ ľudí.

Dnešná moderná doba plná zhonu, prehnanej dynamiky, chorobného konzumizmu a nesmierneho egoizmu nepostráda nič tak veľmi ako trpezlivosť a pokoj. Takmer všetci ľudia však rozumejú pod trpezlivosťou len pasivitu, nečinnosť, letargiu a neschopnosť k aktivite. Nič ale nie je väčší omyl ako tento povrchný a nesprávny názor. 

Trpezlivosť a ochota byť trpezlivým sú dôležitou ľudskou kvalitou a vysokým morálnym dobrom. Veľmi úzko súvisí aj s toleranciou – kto totiž dokáže byť trpezlivý, ten je spravidla aj tolerantným človekom. Spoločnosť, ktorá svojím spôsobom života túto kvalitu rozbíja, ničí svoje vlastné potenciality k humanite, tolerancii a sociálnosti. 

Z trpezlivosti predsa vychádza všetko čo život robí hodným bytia.

Bez trpezlivosti by nebolo milosrdenstva, nebolo by lásky k blížnemu a neexistovala by ani ochota pomôcť slabým a menej výkonným členom spoločnosti. Trpezlivosť a vytrvalosť stáli aj pri kolíske všetkých veľkých objavov ľudského ducha. Nijaký vedec, inžinier, či výskumník by bez veľkej dávky trpezlivosti nebol dosiahol vo svojom povolaní nič mimoriadne.

Musíme však rozlišovať medzi konštruktívnou trpezlivosťou, ktorou obetujeme niečo zo seba, zo svojho času, prípadne zo svojho pohodlia v prospech iného človeka, ktorý je na nás odkázaný a takou trpezlivosťou, ktorej jediným cieľom je dosiahnuť len náš vlastný prospech. V prvom prípade ide o ušľachtilú nezištnú trpezlivosť. V druhom prípade ide o trpezlivosť, ktorá prináša úžitok len nám samým, a tak v prenesenom slova zmysle v podstate nejde o trpezlivosť, ale len o tvrdošíjne sledovanie vlastných egoistických cieľov. Pravá trpezlivosť, ako už bolo povedané, súvisí vždy aj s pokorou a so sebazapieraním.