Proces nášho vnímania a stavy vedomia

Ak sa analyticky zamýšľame nad procesom nášho vnímania okolitého sveta, tak si určite uvedomíme, že sa nikdy nevyznačuje nejakými priestorovými aspektami. Je to paradoxná skutočnosť, lebo všetko to, čo naše vedomie vníma, súvisí nejakým spôsobom s priestorom.

Stavy vedomia sú ako čísla - môžeme s nimi operovať, ich meniť, to znamená prechádzať z jedného stavu vedomia do iného a tým pociťovať rôzne emócie a nálady. Nemá ale nijaký zmysel sa pýtať, aký priestor a či koľko z priestoru zaberá číslo dva, číslo desať alebo číslo sto. Majú len svoju hodnotu, svoju "veľkosť", ale  absolútne žiadny priestorový rozmer.

Len konkrétne predmety a objekty majú priestorové vlastnosti. Abstraktné pojmy, ale i stavy vedomia, ich nemajú. Predmety a objekty vždy konkurujú a súperia o miesto v priestore.

Bolo by však absurdné predpokladať, že aj vedomie, prípadne jeho stavy, vedú vzájomné spory o miesto v priestore. My sme zvyknutí na to, že si myslíme, že všetko čo existuje, musí aj niekde byť, to znamená, že musí byť lokalizované niekde v priestore - a čo tam nie je, tak to nemože existovať.

V prípade vedomia to však neplatí - vedomie existuje, ale napriek tomu, nie je nikde v priestore, v každom prípade nie je v priestore, tak ako ho poznáme  a vnímame: v trojrozmernom priestore. 

V tejto súvislosti si potom môžeme ale položiť úplne legitimnú otázku: Nemohlo by to byť tak, že okrem nášho dobre známeho trojrozmerného kozmu existuje aj "nepriestorový" kozmos a v ňom prebýva a existuje aj vedomie? Už sme si povedali, že vedomie nemá nijakú priestorovú štruktúru. Vedomie a duch sa nevyznačujú nijakou geometriou, nemajú žiadny povrch a ani dĺžku a ani šírku.

Ak uvažujeme o vedomí v tomto smere, že kde je a čím je, tak sme v slepej uličke, lebo nevieme nájsť žiadnu logickú afinitu a či vzťah medzi hmotou a priestorom na jednej strane a vedomím na strane druhej. Pre vonkajší svet, ktorý je okolo nás, je charakteristické, že je priestorový, ale vnútorný svet, svet nášho ducha a naše vnímanie vonkajšieho sveta, nemajú nič priestorové.  

Takže ja osobne som presvedčený, že naše vedomie musí byť nepriestorové, prípadne, že existuje mimo nášho fyzikálneho priestoru a že odtiaľ nejakým spôsobom vstupuje do kontaktu s hmotou, ktorá je v trojrozmernom priestore a ovplyvňuje a "usmerňuje" ju.

Vyzerá to tak, že práve to je predpokladom toho, že vedomie je schopné zobrazovať priestorový svet, ktorý vidia naše oči, pričom vedomie do neho nevloží ani len "svoj malíček". 

Ale zatiaľ nikto nevie povedať, či sa vedomie nachádza v blízkosti mozgu, alebo v ňom (o ktorom si klasicky myslíme, že v ňom vznikajú myšlienky - čo však nikto ešte nedokázal), alebo či je od neho veľmi vzdialené.