V jednej štúdii vedci pozorovali silnú aktiváciu gama vĺn, čo by mohlo naznačovať nejaký druh „vnútorného vedomia“, keď normálne vedomie zomierajúceho je už „vypnuté“.
Vedomie ako fenomén je najväčšia záhada, ktorú nevieme a nedokážeme odhaliť (písal som o tom podrobne v knihe, ktorú som vydal ešte v SR – KOZMOS, DUCH a VEDOMIE).
Čo sa stane v mozgu, keď zomrieme, keď sa nám zastaví srdce a nastane nedostatok kyslíka?
Vedci dlho predpokladali, že orgán myslenia – mozog – už samozrejme potom nefunguje.
Nedávna retrospektívna štúdia však poskytla dôkaz, že krátka, ale silná aktivácia mozgových vĺn v gama frekvenčnom pásme sa ešte môže vyskytnúť v rôznych oblastiach mozgu u pacientov, ktorých telo už bolo nehybné a nejavilo známky života.
Vedci pod vedením Jima Borjigina z University of Michigan School of Medicine to pozorovali u dvoch zo štyroch pacientov na jednotke intenzívnej starostlivosti. Svoje výsledky zverejnili v časopise „PNAS“ (Proceedings of the National Academy of Sciences).
Zvýšenie aktivity gama vĺn sa považuje za potenciálny biomarker nejakého druhu vnútorného vedomia.
Tri susediace zadné oblasti mozgu, v ktorých k nemu došlo, sa považujú za typ „horúcej zóny“ spojenej so snívaním, zrakovými halucináciami pri epilepsii a inými zmenenými stavmi vedomia.
Stále ale vieme len málo o tom, čo sa stane v následných momentoch, keď zomrieme.
Jasné je, že v prípade zástavy srdca dochádza k strate vonkajšieho vedomia.
Ale to, či človek môže mať v týchto chvíľach vnútorne nasmerované, skryté vedomie, nebolo známe, Nie je tiež jasné, ktoré mozgové procesy by mohli vysvetliť rôzne zážitky na prahu smrti, od veľmi jasného svetla až po pocit opustenia tela, čo uviedlo až 20 percent ľudí, ktorí prežili infarkt.
Tieto otázky pomohli motivovať Borjiginov výskum.
„Všetci experti si dlho mysleli, že mozog je takpovediac vydaný na milosť a nemilosť srdcu a že po zastavení srdca je s ním okamžite koniec.
Zmienená štúdia ale ukazuje, že tomu tak celkom nie je.
Mozog je odrazu potom super aktivovaný, ako keby sa znova vnútorne „prebúdzal". Akoby tušil, že sa deje niečo životu nebezpečné.
Posledné vydýchnutie mozgu?
Stále nie je jasné, čo to znamená a „prečo zrejme máme a potrebujeme vnútorné (úplne subjektívne) vedomie, a to práve v týchto najdramatickejších momentoch nášho života, keď je tu jeho koniec).
Mohlo by tu ísť o akúsi extrémnejšiu formu toho procesu, keď niekoho v noci mozog zobudí, pretože
prestal dýchať v dôsledku spánkového apnoe a ho tým zachráni pred smrťou?
Sú teda tieto silné gama vlny v momentoch smrti akýmsi pokusom mozgu zachrániť život tela?
Je možné, že aj mozog pri umieraní reaguje na nedostatok kyslíka, ak bol napr. predtým traumatizovaný záchvatmi, ktoré môžu spôsobiť zastavenie dýchania.
Borjiginovi je jasné, že tieto výsledky sú vzhľadom na malý počet v tejto fáze života pozorovaných pacientov stále len veľmi predbežné. Aby sme detailne pochopili, prečo mozog pri smrti vykazuje zvýšenú gama aktivitu a čo to môže znamenať, sú potrebné ďalšie štúdie s viacerými pacientmi. Borjiginov tím už predložil žiadosť o financovanie na analýzu údajov od niekoľkých desiatok pacientov.
Uzavriem túto fascinujúcu tému, s ktorou sa okrem iných tém, zaoberám už veľa rokov, nasledovne:
V pomerne obsiahlej publikácii, kde sa odvolávam aj na výpovede skvelého francúzskeho fyzika Jeana Charona, som napísal aj tieto riadky:
Celá evolúcia kozmu nie je nič iné, ako cesta k rastu negentropie, inakšie povedané duch pomocou hmoty rozširuje svoje informácie a neustále nadobúda nové. Tieto informácie musia však byť aj natrvalo niekde konzervované. Ich zapamätávanie sa deje vo vedomí.
Nositeľom individuálneho vedomia je aj každý jeden z nás. Ak je tomu tak, potom by kozmos konal proti svojmu základnému princípu, ktorým je neprestajné narastanie negentropie, ak by našou smrťou všetko končilo. Veď smrť ako totálne zničenie by znamenala konečný zánik všetkých našich skúsenosti, celého nášho poznania, všetkých našich informácií, všetkých našich spomienok.
Smrť by v takej forme pracovala proti evolúcii a proti elementárnemu zámeru kozmu!!! Kozmos nemôže byť v nijakom prípade tvorcom takej absurdity! Práve skutočnosť, že kozmická evolúcia neustále napreduje, je dôkazom toho, že my svoju smrť prežijeme. Samozrejme nie ako telo.
Kozmos nás a naše informácie takpovediac bytostne a elementárne potrebuje a preto vytvoril nesmrteľnosť každého individuálneho vedomia, aby toto po biologickom odžití jeho organického nositeľa „vtieklo„ do kozmického vedomia, stalo sa jeho súčasťou a ho tak obohatilo a rozšírilo.
