Kriminalisti a psychológovia, ktorí sa zaoberajú psychológiou zločinov, a predovšetkým s psychológiou vrahov, vedia, že títo zločinci podliehajú silnému nutkaniu sa vracať na miesto spáchaného činu. Vrahovia z patologickej „náruživosti“ totiž často majú pocit, že vykonali svojím činom niečo úžasné ojedinelé a výnimočné. Je to akoby mali pocit mimoriadneho víťazstva, ktoré dosiahli – veď podľa nich realizovali skutok, ktorého iní nie sú schopní. Pre nich je to doslova neopisateľný pocit a pre ten sú schopní riskovať akékoľvek nebezpečie. 

To, že sa zločinci radi vracaju na miesto, kde zločin spáchali, spočíva aj v tom, že tam znova prežijú vo fantázii opojenie a nadšenie z vraždy či znásilenia, ktorých sa dopustili.

Tento poznatok vošiel aj do počítačových programov kriminalistov, ktoré im pomáhajú pri hľadaní páchateľov.

Páchatelia, ktorí patria k skupine tzv. chladnokrvne a racionálne svoj zločin plánujúcich, tí sa vyznačujú špecifickým motívom, ktorý ich núti „navštevovať“ miesto ich zločinu.  Chcú patologickým spôsobom byť neustále súčasťou „svojho dramaticky napínavého prípadu“.

Kriminálni psychológovia informujú, že títo páchatelia sa dokonca veľmi často zapoja aktívne do hľadania toho, kto vraždil a či znásilňoval, čím sa nechtiac neraz usvedčia sami zo zločinu.   

Peter Kürten, jeden z najznámejších nemeckých sériových vrahov, ktorí dostal meno vampír  z Düsseldorfu, priznal pri vyšetrovaní, že sa vždy vracal na miesta svojich vrážd. Nemohol tomu odolať, aj keď si bol vedomý, že to je nebezpečné pre neho. Miesto, kde niekoho zavraždil, ho magicky priťahovalo.

A čo bolo ešte veľmi zvláštne, tak anonymne a provokačne vždy poslal tlači nákresy miesta svojich vražedných činov.