Monogamia a sexuálna vernosť nie sú zakotvené v prirodzenej podstate človeka! A sex nie je láskou, ale je len pudom, a láska je neporovnateľne viac ako sex. Sex, ale pochopiteľne, môže byť aj súčasťou lásky. V tejto súvislosti je veľmi pozoruhodná výpoveď Charlesa Darwina o povahe ženskej sexuality:
„Ženy ponúkajú mužom svoje sexuálne služby a svoju sexuálnu vernosť ako odmenu za ochranu, za materiálne zabezpečenie a za spoločenský státus.“
Pre muža bol v jednoduchých spoločnostiach sexuálny akt predovšetkým „ekonomický obchod“, ktorý zaručoval reprodukciu a tým chod spoločenstva. To, že tento ekonomický „biznis“ mal aj veľmi príjemný sprievodný efekt – orgazmus – a tak nebol len „namáhavou prácou“, bolo pre neho dodatočnou odmenou.
Vo veľmi dávnych prvotnopospolných spoločnostiach, kde ešte neexistovalo súkromné vlastníctvo, lebo všetko bolo spoločné a v podstate vždy išlo len o prežitie, tak ženská sexualita ešte nebola uzurpovaná mužom a ním žiarlivo kontrolovaná. Sexuálna vernosť neexistovala a nebola ani žiadúca. Až s prechodom ku spoločnostiam, kde už bola forma individuálneho majetku, ktorý patril po smrti majiteľa jeho potomkovi, chcel muž venovať svoju energiu a svoju pozornosť a svoju ochrannú ruku len vlastnému potomkovi. A že naozaj ide o jeho potomka, ktorého splodil on sám, to mu mohla zaručiť len požadovaná sexuálna vernosť ženy. Preto až v tomto štadiu vývoja ľudskej spoločnosti začne žena mužovi ponúkať a garantovať sexuálnu vernosť. Ale len preto, lebo ak by muž nemal istotu, že je otcom jej detí, tak by ju opustil a ona, ani jej deti by nemali čo jesť a by nemohli prežiť. Také pomery vládli až v spoločnostiach, ktoré sa živili lovom.
Z toho vyplýva, že sexuálna vernosť ženy a monogamia sú len dôsledkom, ktorý existoval až v rozvinutejších spoločnostiach. Ďalší vývoj spoločnosti čoraz jasnejšie ukazoval, že monogamia a sexuálna vernosť nie sú prirodzené, ale len vynútené. A keď sexuálnu vernosť zabudovala do morálneho kódexu spoločnosti novovzniknutá inštitúcia, manželstvo, naviac posvätené relígiou, tak aj muž bol k nej zaviazaný, a to mu neveľmi „chutilo“.
Tento systém – manželstvo - funguje čoraz horšie a napríklad v Nemecku každé druhé manželstvo končí rozvodom. A z tých manželstiev, ktoré tak nekončia, je veľký počet len udržovaný z rôznych dôvodov a neexistuje v nich ani láska ani sexuálna vernosť a tento trend bude pokračovať ďalej. V podstate je stav manželský kópiou patriarchátu a monoteizmu a tie odmietajú demokraciu, lebo v nich vždy niekto autokraticky vládne. A autokratický aspekt vo vzťahu a či v manželstve je tiež, a to ich postupne rozbíja a rozkladá.
Muži používajú sex veľmi často ako nástroj moci, nástroj ovládania, nástroj kontroly a manipulácie a neraz aj ako nástroj znásilnenia a poníženia ženy.
V tomto smere sa doslova môžeme hanbiť aj pred opicami, ktoré majú oveľa vyššiu morálku. Alebo to vyjadrím tak, že tu sme my ľudia vysoko nemorálni a opice vysoko morálne – a to napriek tomu, že veríme na boha a na odmenu v nebi a trest v pekle. Aj tak nás to vôbec nerobí lepšími a morálnejšími ako sú opice. Naopak, robí nás to len oveľa horšími.
Uvediem tu pre ilustráciu toho, čo tvrdím, niekoľko príkladov zo spoločnosti opíc, druhu bonobonov. Tieto mimoriadne inteligentné opice používajú sex aj na to, aby eliminovali situácie, ktoré hrozia eskalovať do násilia. V tomto smere predstihujú inteligenciou dokonca aj šimpanzov. Ak dáte veľkej skupine šimpanzov banány, tak príde k bitke o ne. Najsilnejší samec si ich napokon vybojuje, časť z nich rozdelí priateľom a zvyšok za sex samiciam. To je správanie podobné ľuďom.
Bonobony v tej istej situácii konajú úplne inak. Najprv majú všetci sex a až potom si bratsky podelia banány. Podobne sa správal homo sapiens niekoľko stotisíc rokov. Až tzv. agrárna revolúcia ho zmenila a premenil sa na násilneho „šimpanza“ (pritom ho v násilí neporovnateľne predstihuje). Tento stav trvá okolo 10 000 rokov. A tak dlho je do nás zapisaný program monogamie a sexuálnej vernosti.
Na záver ešte jeden poznatok zo života bonobonov. Bonobony si pri sexe pozerajú do tváre, bozkávajú sa, držia sa za ruky a prejavujú si aj ďalšie nežnosti. To všetko u šimpanzov neexistuje. Samica u bonobonov prenechá svoje dieťa do rúk ktoréhokoľvek člena vo svojom spoločenstve, a to s absolútnou dôverou. To je u šimpanzov nemysliteľné. Keby sme sa učili od bonobonov, tak by svet ľudí bol naplnený láskou a dôverou a nie vojnami, násilím a znásilňovaním.
A ako hovorieval Erich Fromm: „Kto miluje naozaj, nebude nikdy vraždiť a viesť vojny.“
