Pranie špinavých peňazí v Ríme
Len málokto vie, že na juhu Európy existuje istá banka, ktorá nepodlieha žiadnym obvyklým bankovým zákonom. Táto mimoriadna a skutočne jedinečne svojrázna banka má svoje vlastné špecifické pravidlá a zvyklosti. Jej zamestnanci nesmú byť vypočúvaní a dokonca ani len obťažovaní justičnými orgánmi, ani orgánmi trestného konania a tiež nie daňovými a finančnými úradmi, a to absolútne v žiadnom prípade a v úplnej legálnosti. To je naozaj úžasná a skvelá možnosť uložiť si v nej milióny pre tých, ktorí sa v nich topia, no napriek tomu z nich nechcú odovzdať štátu ani jediný cent. Kto tam má bankové konto, prípadne dostane v tejto „zázračnej“ banke, ktorá je pre istých ľudí doslova niečim takým ako rozprávkovým „Sezam otvor sa“, kredit, ten sa môže spoľahnúť na to, že to bude utajené lepšie ako spovedné tajomstvo, ktoré viaže každého katolíckeho kňaza.
V tejto unikátnej banke sa nehovorí absolútne nič o klientoch ani o ich kontách a žiadne údaje sa nespracúvajú elektronicky. Táto banka nikdy a za žiadnych okolností nepublikuje nikde svoje bilancie! Názov banky znie – Istituto per le Opere di Religione. V Nemecku je známa pod jednoduchým menom – Vatikánska banka.
Vatikánska banka je spoľahlivo mlčanlivá
Jej výlučným a jediným vlastníkom je zástupca svätého Petra na Zemi, Svätý otec, ale jej aktivity majú od svätosti nesmierne ďaleko. Vatikánska banka je svojím spôsobom žirokonto-centrálou pre rímsko-katolícku celosvetovú cirkev. Nespočetné diocézy, rády, cirkevné nadácie a organizácie majú svoje kontá vo Vatikánskej banke. Ale nielen tieto inštitúcie sú jej klienti, i talianska mafia používala kontá Vatikánskej banky na pranie špinavých peňazí. Aj viacerí korupční nemeckí politici využívajú bezpečné a spoľahlivé služby Vatikánskej banky, ak si chcú byť istí, že na ich peniaze sa nedostane nijaký daňový alebo finančný orgán nemeckého štátu.
Tisícky superbohatých Nemcov(a nielen Nemcov) majú uložené svoje milióny načierno v istých štátoch, kde sú (takmer) isté pred zákonom. Po ich objavení v nedávnom období či už vo Švajčiarsku alebo Lichtenštajnsku sa mnohi z nich sami udali na finančných úradoch, čo v Nemecku umožňuje vyhnúť sa trestnému stíhaniu za daňový podvod. Títo milionári však buď neboli veľmi prefíkaní, alebo nemali potrebné a správne informácie. Ak si niekto chce byť absolútne istý, že žiadni daňoví kontrolóri ho nebudú nikdy obťažovať, ten si musí uložiť a či lepšie povedané, zveriť, svoje čierne milióny istej veľmi„mlčanlivej“ rímskej banke – Vatikánskej banke.
Pred nejakým časom Vatikán síce podpísal s EÚ dohodu týkajúcu sa prania špinavých peňazí, avšak tento dokument nemusí vlastníkov špinavých penazí z oblasti politiky, ekonomiky, prípadne dalších, vôbec znepokojovať. Ide totiž len o vyslovene malé „kozmetické“ opatrenie.
Kresťanskí politici z Nemecka
Vatikánska banka je vo vnútri vatikánskeho štátu právne celkom autonómna. Čokoľvek Vatikán ako záväzné prehlásenie voči EÚ aj podpiše, tak to je v podstate len podpísaným oficiálnym papierom, lebo všetko to, čo Vatikánska banka koná, je úplne iná záležitosť a juristicky posudzované tu ide o dve zásadne rôzne veci! Je teda chvályhodné na jednej strane, že Vatikán a pápež sú proti praniu špinavých peňazí, o čom bola horlivo informovaná aj verejnosť, ale na druhej strane je veľmi pekné a užitočné pre mafiu, pre istých politikov a ďalších klientov, že Vatikánska banka ich pre nich prepiera, a tak ich zbavuje špiny, prípadne i krvi, ktorá na nich ľpie, o čom verejnosť absolútne nič nevie!
Vatikánska banka spravuje kontá aj takých nadácií, ktoré v skutočnosti vôbec neexistujú. Banka ich prednostne poskytuje politikom, ktori sú v politických stranách majúcich vo svojom názve„kresťanská“. Medzi nimi sú napríklad aj politici, ktorí v Nemecku horlivo robia polovačku na občanov, ktorí si v cudzine uložili svoje peniaze načierno. Naša demokracia má niekoľko „čiernych dier“, o ktorých bežní občania nič nevedia – Vatikánska banka je jednou z nich a síce mimoriadne účinnou.
Religiozita a morálka v praxi
Vatikánsku banku nemožno kontrolovať ani zavrieť. Oficiálne je privátnym inštitútom a zároveň aj veľmi religióznym, a tým aj„zbožným“ inštitútom. Vzhľadom na to je ale mimoriadne paradoxné, že jej praktiky a jej klienti nemajú nič spoločné so skutočnou kresťanskou religiozitou a morálkou, tak ako ju učia základy teológie kresťanstva a ako ju žil napríklad veľký taliansky svätec Don Bosco, ktorého nám dávajú za príklad ideálneho kresťanského života všetci pápeži. Prečo sa však sami neriadia jeho príkladom!?
Veľmi názorne a metaforicky zjednodušene možno činnosť vatikánskej banky vysvetliť nasledovne. Predstavme si najbohatšieho miliardára na svete, ktorý by hypoteticky mal na rôznych miestach vo svete uložené trezory so svojimi privátnymi miliardami. Pre žiadny z nich by nerobil nijaké bilancie. Pri svojich cestách po svete by potom bez kontroly a zdaňovania premiestňoval peniaze z jedného trezoru do druhého, pričom by jeho dobrí priatelia mohli tiež uschovať do jeho trezorov podľa potreby a bez kontroly zvonku svoje nemalé obnosy.
Záverom dodajme, že Vatikánska banka rigorózne a dôsledne selektuje svojich “vyvolencov”, ktorým umožní veľmi výnosnú spoluprácu. Musia byť, okrem toho, že jej zveria do opatery svoje milióny či miliardy, veľmi “zbožní”, a to v zmysle interného vatikánskeho(ne)morálneho kódexu, úplne odlišného od externého morálneho kódexu, ktorého dodržiavanie pápež a jeho najbližší spolupracovníci vyžadujú od svojich kresťanských ovečiek a len v tom prípade, ak sa ho držia, im sľubujú večné kráľovstvo nebeské.
